Ale ked ho voľakto stretol, hneď sa ho opýtal: A prečo sa neoblečieš?
,,Nikdy ma to nenapadlo", odvetil človek.
,,A kam ideš?" pýtali sa ho.
,,Neviem," povedal človek.
,,A prečo si pískaš stále tú istú pieseň?" vypytovali sa znova a znova.
,,Nikdy som o tom nepremyšlal," hovoril človek.
A pískal si ďalej.
Jedného dňa prišiel na jedno miesto a na tom mieste bola lúka a uprosterd lúky sedeli anjeli.
Mali velikánske snehobiele krídla.
Človek si sadol do trávy a pozeral sa na anjelov.
,,A mne preto narastli krídla, lebo som bol veľmi dobrý," povedal jeden anjel.
V tej chvíli mu krídla trochu zožltli.
,,A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi skromný," povedal druhý anjel.
No len čo to povedal, aj jeho krídla stmavli a zožltli.
,,No a mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi tichý," chválil sa ďalší anjel.
V tom okamihu mal krídla škaredé a temné ako ostatní.
Celý deň sa anjeli chválili a ich krídla boli čoraz tmavšie a žltšie a menšie.
Človek sa pozeral na anjelov, ale nepremýšlal o tom. Vstal, zobral píštalku a vykročil za svojim nosom.
A keď prišiel k úpetiu vysokej hory, ani mu nenapadlo zastaviť sa. Iba kráčal a pískal si a stúpal, až bol odrazu celkom hore, na samom vrchu hory.
Ale pretože o tom nikdy nepremýšľal, stúpal ďalej.