Depresie a neurózy vznikajú najmä vtedy, ak človek hľadá šťastie a dáva zmysel tam, kde to proste neexistuje. Človek si výsostne povýšil niečo či niekoho na prvé stupienky, zidealizoval si to a tradícia a spoločnosť to podporuje. Ale život ukazuje, že nerobí správne. Depresie môžu byť zidealizované nereálne túžby verzus životná realita. Hľadanie naplnenia tam, kde to neexistuje.
Pochopenie nemá takmer žiadny zmysel. Treba vhľad, reálne, hlboké a skutočné videnie toho. Pochopenie je abstraktná predstava, ktorej rozumovo prikývneme, vhľad je realita ako to, keď vidíš teraz monitor.
Ľudia nepotrebujú žiadne ilúzie, aby sa im žilo ľahšie. Každý klam nesie v sebe bolesť, preto lebo je klamom. Môžem sa v klame síce načas zohriať, myslieť si, že je lepší ako realita, ale čoskoro mi život ukáže skutočnú povahu ilúzie - klamu, teda vlastne mojej túžby. Pravda nikdy nebolí ak ju vidím úplne jasne. Zabolí iba to, ak žijem klamom a myslím, že žijem realitou, alebo si nechcem pravdu pripustiť, lebo je mi ľahšie z ilúziami.
Deliť veci, osoby či udalosti atď na dobré a zlé je úplne chybné. Dobro v sebe obsahuje aj zlo a naopak zlo dobro. Ak niečo označím ako zlé, polapí ma to ešte viac. Toto je nová úroveň vnímania – všetko je tu pre môj prospech. V zmysle sebapoznania, pohybu, učenia, prekročenia a výzvy.
Všetci hľadáme bezpečie v niečom – v partnerovi, rodine, pozícii, Bohu, guruovi atď. Boh či guru systém je tiež vonkajšia vec. Ak človek prežije, že neexistuje bezpečie, istota a naplnenie vo vonkajšku, že nedá sa veriť ničomu, transformuje sa mu myseľ sama od seba a prekročí tak celú ľudskú históriu.
Každý extrém v zmysle protikladov je asi nezmysel. Stredná cesta je hádam to pravé. Spája protiklady v jedno ale nie je ani jedným z nich.
Kto odsudzuje, ten nechápe - to je celé. Nevidí ďalej ako na špičku svojho nosa. Myslíme si, že odsúdením veci, osoby atď chápeme, ale je to práve znak nepochopenia. Ak skutočne a hlboko chápem tak nesúdim.
Život ukazuje, že duchovné systémy majú malú či žiadnu hodnotu obzvlášť v zmysle cesty k pravde. Zdá sa, že v hneve je skryté tajomstvo života. Preto vnímanie svojich reakcií je to, čo treba. A tak ego nie je zlé, ale je v ňom ukrytý poklad.
Ak začneš vidieť, tak sa ti to stane krížom, ktorý nesieš. Pretože sa to nedá zdeliť. Ľudia nechcú počuť, nemajú záujem o pravdu, narúša im to ich bezpečie. Máme záujem len o hodnoty, ktoré sme tradične prijali.
Naše hodnoty, čo sme si historicky vybudovali a dali im prioritu sa stali našim väzením. Ak ale nemá niečo väčšiu prioritu ako niečo iné, potom je všetko v jednej rovine a dôležitosti a to je ten správny postoj možno.
Kvalita detskej mysle je to po čom každý túži. Narodíme sa božský, nevinný. Ale spoločnosť nás sformuje do egocentrity – sebastrednosti a svoju božskosť stratíme. Deti sú ďalej ako dospelý. Malinké deti vidia duchov, auru či astrál, ale potom zabudnú a uzavrie sa im to.
Ja viem. A čo vlastne viem? Svoje predsudky, domienky a vieru, ktorú som prijal zo zmätku a ktorá vyústi v moje pseudovýsledky, lebo nevidí sa potlačená časť, ktorá sa vyplnila duchovnom. Kto si myslí že vie, tak vôbec nevie. A ten kto nevie, ten napreduje.
Duchovno je život, učenie sa žitím. Meradlom je možno absencia posudzovania. Nie, že by sa nemalo súdiť, lebo je to nemorálne, ale samovoľné ukončenie súdenia v zmysle hlbokého pochopenia druhého či niečoho.
Ak život zdvihne vlnu proti mne, tak ma chce na niečo upozorniť, chce ma posunúť a prebudiť, život ma tak chce učiť a preto neexistuje zlo ani nič zlé. Problém nie je v druhom alebo v niečom inom, problém tvorí môj postoj k tomu. A preto je tu všetko pre môj prospech.