Jednou z odvekých úloh šamanov a čarodejov v spoločnosti bola úloha terapeutická a preventívna. Čarodejovia, aj keď zvyčajne sami celé priepasti svetelných rokov vzdialení „starostiam tohto sveta“, neraz plnili úlohu „hlasu svedomia“, zažehnávali démonické sily usilujúce o prienik do spoločenstva a varovali svojich blížnych pred upadnutím pod ich vplyv.

Peter Macsovszky v svojej knihe Tanec pochybností na margo toho píše: „Ak je teda z takých alebo onakých dôvodov nevyhnutné, aby v spoločnosti naďalej fungovali ochranní a liečiaci šamani, musia sa hľadať metódy a rituály inej, novej, aktualizovanej, v istom smere netradičnej mágie. (Každý z článkov veľkej tradičnej mágie bol predsa v období svojho vzniku, ergo v čase svojho pripojenia sa k tradícii, nový a netradičný.)“.

Rovnako dôležité je zobrať na vedomie aj slová českého mága Sana zdôrazňujúceho, že v novoaeónskom kontexte: „Oslí hýkání však na scénu neuvádí jen Třetí Zákon, ale i Starého Proklatce. Jeho oči dnes nežhnou pekelným ohněm, ale modrým světlem TV obrazovky a místo rohů má telefonní sluchátka.“

Ochranní čarodejovia, ktorí svojim vedomím neustrnuli kdesi v šere starého aeónu, preto vo svojej praxi reflektujú skutočnosť, že sily označované v minulosti ako démonické, dnes zmenili svoju pôsobnosť i formy jej uplatňovania. Je treba hľadať, odhaľovať a definovať démonov v súčasnej populárnej kultúre, nie sa ustavične spoliehať na to, že ich držíme pod kontrolou, ak dodržiavame prastaré ochranné opatrenia.

Spolu s rozšírením kultúrneho, spoločenského i technického rozmeru života, sa rozšírili a rozmnožili aj prieniky, skrze ktoré do vnútra spoločnosti prenikajú chaotické sily klifotu (démoni). Zotrvávanie na starých magických formách sa podobá falošnému pocitu bezpečia, aký môže zažívať námorník na otvorenom mori, ktorý síce spoľahlivo utesnil jednu z dier v trupe svojej lode no uniklo mu, že za jeho chrbtom medzičasom vzniklo niekoľko nových, dokonca ešte väčších dier.

San k tomu dodáva: „Čemu se však věnuje většina dnešních hermetiků? Místo aby dbali o duchovní zdraví svých bližních a zajímali se o neobnošené róby novodobých démonů, a sem tam si zašli na nějakou ,módní prohlídku‘ jejich kreace, hrabou se stále v odpadcích minulé doby. ... Mohou snad, mají-li Ducha k tomu, aby v Duchu a s Duchem pracovali, napasovat nějakou staroaeonskou metodu na démona IA, ale nadlouho, a rozhodně ne všechny, je v pasti kruhu už neudrží.“

Jedným z mnohých prienikov démonických síl -ktoré sa nepodarilo udržať uzatvorené v magickom kruhu- do pop-kultúry, je rozmach masovej televíznej zábavy formou tzv. reality show.

Všetko masové je démonické, znie jedna zo základných poučiek novoaeónskeho čarodeja v súčasnej konzumnej spoločnosti posadnutej masmediálnou komunikáciou. Preto môžu ako spoľahlivé indikátory démonického influxu poslúžiť ukazovatele sledovanosti televíznych programov. Jadro všetkých programov, ktoré dosahujú výrazne nadpriemerné percentá sledovanosti, je démonické. (Novoaeonský mág je samozrejme povznesený nad banálnu a schematickú dualitu dobrý-anjelsky/zlý-démonický. Démonické neponíma ako „zlé“, ale skôr ako zaujímavé a podnetné pre ďalší rozvoj a možnosti oslobodzovania svojho vedomia.)

Démonom stojacim za komerčným masmediálnym vysielaním každého druhu je samotný Choronzon. Tento vývod je postmodernými šamanmi chaos-mágie už dávno akceptovaný a mnohočetne overený. Nathan dospieva k záveru: „Masmédiá prekypujú démonmi usilujúcimi preniknúť do našej psychiky skrze naše uši a oči a stať sa tak súčasťou nás samých. ... Nie je to nič menšieho, než samotný démon Choronzon, diabol, ktorého meno je Légia.“

Ilustratívnym príkladom premietnutia Choronzonových rysov do masmediálnej zábavy je SuperStar. Prvé, čo nám pri sledovaní tejto súťaže udrie do očí je jej totálna chladná odživotnenosť, mechanická mašinéria redukujúca ľudské bytosti na automatizované objekty. Hodnotí sa samostatný výkon, pričom jediným dôvodom, prečo nemôže byť porota zastúpená strojmi zaznamenávajúcimi a vyhodnocujúcimi parametre tohto výkonu je, že je potrebná dávka cynizmu a verbálneho poníženia, ktorá činí celú zábavu príťažlivú pre masy. Libovanie si v ponížení druhých je tu však natoľko rafinované, že je takmer podprahové - nevyvoláva preto u divákov vnútorný morálny konflikt a zároveň indukuje príjemné pocity plynúce z pohľadu na cudzie poníženie.

Veľká časť divákov obľubujúcich tento druh zjemneného psychologického sadizmu by bola zrejme pobúrená tvrdením, že identické -avšak mnohonásobne umocnené- pocity ako pri sledovaní „utrpenia“ súťažiacich v SuperStar zažíva divák pri sledovaní S/M pornografie zameranej na drezúru a humilizáciu ponižovaných objektov. Aj v tomto prípade je živá bytosť degradovaná na predmetnú úroveň a vzťah diváka k nej sa mení (podobne ako pri SuperStar) zo vzťahu Ja-Ty na akési Ja-Ono.

Je zábavné keď „ono“ trpí, zažíva pocity strápnenia a degradácie. Menej zábavné by však už bolo, keby si rovnako trpel „ty“; v takom prípade by nastal morálny konflikt. Choronzonovou nástrahou podobných programov je, že divák sa musí odosobniť od samého seba, odcudziť sa samému sebe na to, aby ich mohol naplno vychutnať.

Tento moment možno opakovane experimentálne zakúšať vedomým striedaním duševného vzťahu k vystupujúcim a to z buberovského Ja-Ty, na Ja-Ono. Prechod do neosobného Ja-Ono je ako odstránením zátky brániacej v prítoku slastných pocitov vlastnej nadradenosti nad ponižovaným. Táto slasť je však nemožná, ak dotyčného vnímame v rovnocennom (a spolucítiacom) móde Ja-Ty.

Pramene:

1.) NATHAN SATAN: The Neonomicon, Practical Daemonkeeping and Pragmatic Sorcery. Elektronická verze.
2.) SAN & Fra. AQUILA: O hermetismu Nového Aeonu. In: Horus Revue, Solstitium Hiemis 1992, Horus, 1992, str. 4.-10..

Jozef Karika