Tragickou nástrahou prístupu, ktorý s druhými narába ako s neživými nástrojmi je, podľa filozofa Gabriela Marcela, skutočnosť, že nevyhnutne ústi v odcudzení sa samému sebe. (Ktoré je zavŕšením a cieľom Choronzonovho pôsobenia. Viz staršie články zaoberajúce sa touto problematikou.) Práve toto nebezpečné rozpoloženie redukujúce ľudský rozmer osôb v našom okolí, bolo v dejinách charakteristické napr. pre vzťah nacistov k Židom alebo k „slovanským pod-ľuďom“.

Problémom väčšiny reality-show je, že sú založené na cynizme a príjemných pocitoch plynúcich z neúspechu a konfliktov iných. (Z tohto dôvodu sú tieto programy obľúbené masami neúspešných, frustrovaných, tzv. „normálnych“ ľudí žijúcich v spoločnosti svoj „priemerný“, „normálny“ a „spokojný“ -v hĺbke však nenaplnený a zatrpknutý- život presakujúci resentimentom - podvedomou túžbou po pomste.)

Vhodnými slovami tento rozmer SuperStar zachytil v istom rozhovore Meky Žbirka: „...je to mašinéria a ide z toho až trochu strach. Myslím, že dnešný svet potrebuje skôr to, aby ľudia jeden druhému prejavili súcit, kým všetky reality show sú postavené práve na tom, že neprejavíte žiadny súcit.“

Súcit, pocity spolupatričnosti a porozumenia, tu totiž kazia zábavu. Divák musí zotrvávať v istom stave bezcitnosti na to, aby sa mohol pokojne a bez pocitu akejsi vnútornej rozpoltenosti baviť napr. na bezdomovcoch zmätene pobiehajúcich po luxusnej kuchyni manželov Mojsejovcov za doprovodu tvrdých tónov nemeckého Rammsteinu alebo na plačúcich obéznych, či inak znevýhodnených, ašpirantoch na post super star, ktorí „mali tú drzosť“, že si napriek svojim nedostatkom „dovolili“ súťažiť, vstúpiť medzi „normálnych“ (tj. „bezchybných“) a teraz za to „zaslúžene“ trpia.

Choronzonov vtip spočíva v tom, že človek musí vystúpiť z rozmeru svojej autenticity na to, aby plne vychutnal zábavu reality show. Možno si tu pomôcť prirovnaním k archetypálnym rozprávkovým vzorcom. Odhliadnuc od ich aspektu načrtnutého v minulom článku (Archetypy rozprávok a politika), sa nedá prehliadnuť pozitívny moment klasických (i niektorých moderných) rozprávok, totiž - zdôrazňovanie potreby autenticity. Človek zotrvávajúci v autentickom rozmere svojho bytostného Ja tento rozmer vníma aj u ostatných a preto je voči nim prirodzene (nie sentimentálne) citlivý. Neautentický človek si nemá čo vážiť ani u ostatných ľudí, pretože ich vníma -rovnako ako aj seba- predmetovo, odživotnene, normatívne.

Pre hrdinu klasických rozprávok je charakteristické, že sa nesmeje ani nebaví na nešťastí alebo starostiach druhých (aj keď jeho okolie, často i rodinné zázemie tak činí), ale vyznačuje sa akýmsi spolucítením, ktoré ho vyčleňuje z masových vzorcov správania sa. Ten istý moment možno zachytiť aj v niektorých moderných rozprávkach. Len ťažko si možno predstaviť Harryho Pottera baviaceho sa pri sledovaní SuperStar. Zato archetyp Draca Malfoya je pre túto zábavu priam stvorený. Chrambromilský okultný výcvik zameraný na rozvoj slnečných magických síl je nezlučiteľný s opustením vlastného bytostného Ja (Slnko) a skĺznutím do účelovej neautenticity, ktorá je naopak preferovaná v Slizoline.

Nech za príklad vezmeme ktoréhokoľvek kladného hrdinu súčasnej pop-kultúry a pokúsime sa predstaviť si ho zabávať sa na tom, čo robí reality show také príťažlivé, narazíme na podobné potiaže.

Aj keď nielen len čarodej zväčša dokáže spoľahlivo rozpoznať, u ktorých súťažiacich ide v prípade ich prezentácie a ašpirácií o napĺňanie svojho pravého hlbinného talentu (tj. magicky - pravej vôle) a u ktorých len o neorganický jesodický impulz ich lunárnej persóny, zostáva vo formáte súťaže stále zreteľný otlačok choronzonskej pečate. Narábanie s otázkami pravej (solárnej) a nepravej (lunárnej) vôle, je jedným z najnevyspytateľnejších aspektov duševnej alchýmie, vyžadujúcim najväčšiu možnú opatrnosť. Akékoľvek neopatrné, necitlivé zásahy do týchto otázok môžu mať na osobu (predovšetkým na osobu mladú) katastrofálny dopad.

Je takmer úplne jedno, či je zbytočne ostrou a cynickou kritikou autorít u 16. - 17. ročného adolescenta (niekedy dokonca de facto dieťaťa) naštrbený, či zlomený zárodok kontaktu s autentickou pravou vôľou alebo len fixácia na neautentický lunárny odraz. V tomto období duševného vývoja môže mať podobné poškodenie katastrofálne dôsledky prejavujúce sa po celý ďalší život postihnutého. (Ak je jeho duševná konštitúcia slabšia, prípadne fixácia, či plameň pravej vôle extrémne silný.)

Preberanie všetkých existenciálnych otázok (akou je napr. otázka pravej vôle, sebarealizácie, sebaaktualizácie) s adolescentami by malo naopak prebiehať takmer „v rukavičkách“, o to viac v stresujúcich podmienkach, kedy sú títo vystavení pohľadom státisícov divákov.

Zatiaľ čo čarodejova „temná strana“ súvisiaca s archetypom Tieňa a démonickým Ja pri sledovaní podobných programov plesá, jeho rovnako intenzívne prežívané bytostné Ja pociťuje odcudzujúci Choronzonov vplyv usilujúci o vytvorenie nepreniknuteľnej hradby medzi jadrom bytosti - bytostným Ja (Kia, nagual) a navonok prejavovanými módmi osobnosti (persóna). Akonáhle sa mu to podarí, neautentická persóna pohltí celý rozmer vedomia postihnutého a redukuje ho na človeka davov podliehajúceho heideggerovskému existenciálu man.

Je preto otázne, či celá zábava SuperStar stojí za čo i len jeden zrútený duševný svet. Je bezpochyby pravdou, že vďaka účasti môžu svoju pravú vôľu i možnosti sebarealizácie úspešne rozviť desiatky súťažiacich. Úspech bez rizika neexistuje a štruktúra súťaže len cielene zvýrazňuje pravdivé riziko, ktoré na seba berie každý, kto sa pokúsi byť úspešný.

Avšak takmer žiadna forma existenciálneho rizika nie je obvykle sprístupňovaná deťom a adolescentom, ktorí ešte nedokážu s dostatočnou zrelosťou posúdiť všetky dôsledky takéhoto riskovania. (Tento problém zanikne sám v prípade každoročného opakovania súťaže, kedy si každý záujemca bude mať možnosť dobre a informovane zvážiť „do čoho ide“. V takomto prípade môže byť rozvíjanie zodpovednosti za seba-samého a vlastné rozhodnutia naopak veľmi prínosné.) Naviac, SuperStar pomocou cynizmu rovnako cielene zvýrazňuje neúspech. Máloktorý divák vie o tom, že pred známou štvorčlennou porotou boli súťažiaci konfrontovaní ešte s ďalšími výberovými komisiami, ktoré veľkú časť z ešte prirodzene naivných a nesebakritických adolescentov „pustili ďalej“ čisto kvôli cynickému pobaveniu divákov, aké je jedným z najväčších faktorov zvyšujúcich sledovanosť relácie. (Ďalším je maskovaná, až podprahová sexuálna dráždivosť a konfliktné, intrigánske strety.)

Postmoderný čarodej by mal byť samo sebou na míle vzdialený akejsi kritike, nespokojnosti alebo pokusom o obmedzovanie masmediálneho vysielania. Čarodej iba pomenúva, vyznačuje aspekty, ktoré ostatným môžu zostávať skryté, a tým napĺňa svoju úlohu v spoločnosti.

Najväčším problémom magickej transmutácie je, že pri nej nesmú byť prehliadané potreby žiadneho Ja bytujúcich v komplexe multi-osobnosti, teda ani temného, démonického Ja. Dôležitý je pomer a dynamika prežívania rôznych Ja. Preto nemožno zavrhnúť ani vylúčiť priesaky choronzonských síl do reality, ale naopak - ich uvedomením a pomenovaním ich využívať pre vlastné ciele.

Jozef Karika