Najčastejšie sa -podľa adeptovho založenia a nerozpustených obsahov v egu- tieto formy javia a predstavujú ako „Ježiš“, „Boh“, „Panna Mária“, „vyslanci mimozemských civilizácií“, rôzne „duchovné bytosti“, „anjeli“, „démoni“, „budhovia“, „Tajní vodcovia“ atď. Stotožnením tejto formy-postavy s bytostným Ja dochádza zväčša k premene dovtedy možno celkom vyrovnaného adepta na náboženského - alebo iného - fanatika, pretože nespútaná sila Kia sa premieta napríklad do súboru imperatívov daného náboženstva a premieňa ich na najvyššie zákony adeptovho života, formujúc jeho vedomie i vnímanie sveta podľa ich kontúr.

Osobnosť adepta sa v prípade tejto chyby postupom času koruptuje, možnosť individuácie sa čoraz viac vzďaľuje, náboženský alebo iný obsedantný archetyp sa vo vedomí rozpína (nastáva čoraz výraznejšie posadnutie) a psychická rôznorodosť -ktorá by sa mala ezoterickým výcvikom čoraz viac rozširovať, zjemňovať, obohacovať o čoraz pestrejšie odtiene- naopak hrubne, stáva sa jednoliatou, smeruje k homogénnosti, posadnutí jediným módom prejavu Ja na úkor módov ostatných. Carroll upozorňuje: „Je chybou považovať akúkoľvek vieru za viac slobodnú než inú. Dôležitá je možnosť zmeny. ... Oslobodzujúce konanie je také, ktoré zvyšuje možnosti jednotlivca pre budúce konanie. Obmedzujúce konanie je to, ktoré smeruje k zužovaniu jedincových možností. Tajomstvom slobody je nedať sa vtiahnuť do situácií, v ktorých sú možnosti jeho alternatív limitované alebo dokonca unitárne.“

Adept sa v prípade upadnutia do tejto chyby cestou upnutia sa na niektorú z manifestácií Kia čoraz viac stáva predmetom, nástrojom šírenia niektorého zo súborov ideí, objektivizuje sa, čo je vždy hrozivým príznakom posadnutia démonom Choronzonom. (V zásade je jedno, či ide o posadnutie „dobrým“ alebo „zlým“ archetypom. Toto posadnutie je vo svojich prejavoch vždy takpovediac „mimo mieru“, tj. je klifotické a v konečnom dôsledku od neho -nech by sa hoci aj úprimne prezentovalo tými najlepšími ideálmi- nemožno očakávať nič dobré. Z tohto dôvodu Carroll v prípade uctievania týchto bytostí píše o „istom nešťastí“.)

Dochádza tu vlastne k nesprávnej identifikácii s pravou vôľou alebo „životným poslaním“ adepta: „Objavenie jedincovej pravej vôle, či skutočnej prirodzenosti môže byť obtiažne a doprevádzané nebezpečím, pretože klamná identifikácia vedie k posadnutosti a smrti. … Ak sa s géniom omylom identifikujú neopodstatnené a nevyrovnané útržky ega, potom nastáva katastrofa. Životná sila plynie priamo do týchto komplexov a nafúkne ich do hrozivých oblúd známych ako démon Choronzon. Niektorí mágovia usilujúci o príliš rýchly postup v tejto invokácii zlyhali v rozpúšťaní tohoto démona a výsledkom bolo, že okázalo upadli do duševnej choroby.“.

Ak mág zanedbá alebo podcení fázu rozpúšťania Choronzona, nevyhnutne upadne do pasce posadnutia a fixácie niektorým z náhodných prejavov Kia. Taktiež Aleister Crowley ašpiranta ohľadom invokácie Anjela varuje: „Nech sa zasvätí odolať náporu hlasu a vibrácie, až pokým jeho vedomie neupadne do Ničoty. Pretože ak by zotrvala čo i len jediná neabsorbovaná čiastočka falošného ega, táto by poškvrnila panenstvo pravého Ja a sprofanovala prísahu. Potom by sa táto čiastočka priblížením Anjela tak rozpínala, že by mohla premôcť ostatok mysle, ovládnuť ho a stať sa šialeným despotom nad úplnou ruinou kráľovstva.“. (viz. k tomu román Gustava Meyrinka Anděl západního okna.)

Mág sa preto musí naučiť zostať triezvym, neprisudzovať podobným prejavom rôznych foriem významy a dôležitosť, aké sami osebe nemajú, ale vnímať ich len ako manifestácie Kia (takto očistenú energiu Kia môže s úspechom využívať).

V prípade, že si zachová takúto rozvahu a neupne sa hneď na prvú manifestačnú formu akú na seba Svätý anjel strážca naberie, zistí, že zážitky sa budú v určitých etapách opakovať, ich sila, intenzita a hĺbka budú pretrvávať, no samotná forma sa bude meniť. Náboženské motívy môžu byť vystriedané hlbinnými osobnejšími alebo mytologickými motívmi, grotesknými, či hrozivými formami atď., no mág bude každým opakovaním takéhoto zážitku vstupovať do čoraz intímnejšieho kontaktu so skutočnou prázdnou, beztvarou a nepostihnuteľnou Kia, nagualom či bytostným Ja.

Istým problémom zachovania si potrebnej rozvahy a nadhľadu pri podobných kontaktoch a archetypálnych prienikoch môže byť práve skutočnosť, že sa dostavujú v ťažkých životných etapách neistoty, rozvratu a duševného utrpenia. Adept v takomto stave prirodzene túži po „pravde, ktorá ho oslobodí“, po akomsi lieku na život a primknutie sa k niektorej z podmanivých, krásnych alebo hrozivých foriem mu istý čas môže poskytovať takúto úľavu. Cenou za ňu je viac či menej výrazný fanatizmus, posadnutie, neznášanlivosť, neovládateľné nutkanie vnucovať iným svoje presvedčenie, obracať ich „na správnu vieru“, nadradzovať vlastný osobný diskurz nad ostatné, ako i spredmetnenie seba-samého a snaha potláčať tie oblasti života, myšlienkového, sociálneho alebo duchovného spektra, ktoré nie sú s danou formou, archetypom (démonom) kompatibilné, alebo ktoré súbor príkazov naviazaný na túto formu označuje za „nebezpečné“ a „zlé“.

Jedným z charakteristických, bežných postupov takto sa prejavujúcich obsahov (tj. Choronzona) je ich presviedčanie adepta o jeho „vyvolenosti“ alebo „výnimočnosti“. Práve v tomto pocite vlastnej nadradenosti, vyvolenosti „vyššími“ alebo „ušľachtilejšími“ bytosťami spočíva ďalšia nástraha takejto fixácie. Postihnutý jedná s presvedčením o vlastnej výlučnosti, čo neraz i otvorene prehlasuje alebo si toto „tajomstvo“ stráži ako intímny poklad, pričom však o prítomnosti tohto presvedčenia dostatočne jasne vypovedá jeho samotné konanie.

Ak mág zostane dostatočne triezvy a nezaujatý, občasným opakovaním týchto zážitkov odhalí, že ide o akési „štandardné postupy“ ktorými sa tieto do istej miery svojbytné obsahy usilujú o jeho uchopenie skrze pocity seba-dôležitosti. Ak teda dokáže zachovať dostatočný odstup a nepristúpi na hru, zistí, že o jeho výnimočnosti ho nebude presviedčať iba „Ježiš Kristus“ alebo „Panna Mária“, no veľmi podobných odkazov sa mu dostane aj od „vyslancov mimozemských civilizácií“, „thelémskych Tajných vodcov“, „zosnulých majstrov“ atď., to jest od celého spektra manifestačných foriem Kia. Oddanie sa ktorémukoľvek z týchto našepkávaní -namiesto ich zažehnania smiechom- má za nevyhnutný následok zúženie duševných obzorov a koniec akýchkoľvek ašpirácií v rámci postmodernej mágie. (V rámci tradičnej alebo modernistickej mágie -tj. prúdov poznačených prvkami náboženského myslenia- môže byť takýto posun a primknutie k niektorým manifestačným módom naopak hodnotené ako úspech alebo naplnenie mágových ašpirácií.)

1. CARROLL, P. J.: Liber Null & Psychonaut. Samuel Weiser, York Beach 1987.
2. CROWLEY, A.: Liber Samekh. In: Gems from the Equinox. New Falcon Publications, Tempe 1997, s. 321-353.
3. SPARE, A. O.: The Book of Pleasure (Self-Love). Elektronická verzia.

Jozef Karika
(Převzato se souhlasem autora)