Zotrvanie v duševnej triezvosti a neupnutie sa na niektorú formu má za následok skôr rozširovanie duševnej diferenciácie, rozporuplnosti a teda aj nárast výskytu opozitných prvkov v psychike (i konaní) adepta. Na zvládnutie i využitie tohto čoraz náročnejšieho duševného rozpoloženia slúžia niektoré magické metódy Aleistera Crowleyho a predovšetkým Austina Osmana Sparea, po ktorých by mal adept nachádzajúci sa v tejto etape vnútornej „cesty“ siahnuť.

S tým súvisí aj ďalší aspekt rozdielnosti mága upnutého na niektorú z týchto foriem a mága neupnutého - alebo prinajmenšom neustále usilujúceho o neupnutie sa. Spoľahlivým znamením upnutého mága, alebo akokoľvek duchovne aktívneho človeka, na niektorú z manifestačných foriem Kia je jeho bohorovná istota a presvedčenie zbavené (často nielen navonok) akýchkoľvek pochybností, s akými hlása svoje názory na otázky duchovna (príp. sveta, spoločnosti, vzťahov atď.).

Znakom autenticity (pravého kontaktu s Kia), neupnutia sa na niektorý konkrétny, manifestovaný mód je práve určitá neistota, nejednoznačnosť, akou sa adept vyznačuje. Austin Osman Spare napísal: „Kia, ktoré môže byť vágne vyjadrené slovami je ‚ani-ani’“. Kontakt s Kia do istej miery transcenduje dualitu tunajšieho sveta a preto autentický kiaista (alebo chaoista) nemôže príliš vehementne -ak nepočítame jeho výcvik v tzv. náhodnej viere- presadzovať žiadne duchovné presvedčenie alebo svetonázor - príliš jasne si totiž neustále uvedomuje ich protiklady a východisko hľadá v hre ich splývania, zámerného spojovania, vzájomnej anihilácie a uvoľňovania energie tzv. voľnej viery. Tento postoj z princípu nemôže vytvárať masové hnutia alebo kulty vážených duchovných autorít, či mocných vodcov. (K otázke autenticity a neistoty viz. román Jeana-Paula Sartra Hnus a novelu Mladosť vodcu.)

Naproti tomu človek posadnutý niektorým nevedomým archetypom bytostne pociťuje jeho jedinú správnosť a svoje názory horlivo deklaruje s plamenným presvedčením, bez akýchkoľvek pochybností. Povážlivým príznakom je, že sám nikdy nepochybuje -nepripustí ani len možnosť- vlastnej chyby alebo podľahnutiu nejakému zvodu. (Zvyčajne svoje vlastné zážitky tohto druhu neopodstatnene považuje za akosi „reálnejšie“ a „opravdivejšie“ než zážitky osôb, ktoré do osídiel tohto poblúdenia zjavne upadli.) Tak môže strhávať slabšie, ľahko ovplyvniteľné a menej odolné osobnosti - vyvolávať celé prúdy memetických infekcií, označované v okultizme slovom avéša a, poprípade, seba pasovať do úlohy „proroka“, „božieho posla“ alebo „duchovného vodcu“.

Treba zdôrazniť, že tu popísané podoby konfrontácie s formami Kia nie sú jednorazovou alebo krátkodobou záležitosťou, ale sprevádzajú mága -od istého bodu- po celý zbytok jeho cesty. Na pozore sa treba mať neustále, obzvlášť po dosiahnutých úspechoch v zažehnávaní.

Preto v každom prípade platia známe Carrollove slová: „Invokuj často, ako hovorí orákulum. A zažehnaj Choronzona kedykoľvek sa objaví.“

Toto „zažehnávanie Choronzona“ však môže byť pomerne obtiažne a to z viacerých dôvodov. Ako už bolo spomenuté, ku kontaktu dochádza spravidla v stave gnózy, ktorý môže byť dosiahnutý buď technikami inhibičného (tj. umŕtvujúceho) alebo excitačného (tj. excitujúceho) rázu. V oboch prípadoch je kritická funkcia racionálnej mysle potlačená a sugestívnosť zážitku sa neúmerne zvyšuje. Ak je gnóza dostatočne silná, alebo je vhodné rozpoloženie vyvolané zvláštnou súhrou životných udalostí, a daný stav sa dostaví v priebehu spánku, nastáva mystický zážitok v plnej sile.

Adept prebiehajúce udalosti vníma pri plnom vedomí -aj keď si zároveň môže uvedomovať, že spí-, pričom realita a živosť vnímaného môže svojou intenzívnou silou presahovať aj bežnú realitu bdelého vedomia. Farby sú farebnejšie, žiara jasnejšia, emócie prenikajú celú adeptovu bytosť až do špiku kostí, odkazy zjavované svätými postavami -či inými formami- sa zdajú vynikať buď intelektuálnou genialitou presahujúcou ľudské možnosti alebo zvláštnou, nadprirodzenou agitačnou silou. Každé slovo vyslovované takouto bytosťou adepta prestupuje, jeho vibrácie ním prechádzajú a rozochvievajú jeho vnútorný svet ako struny hudobného nástroja.

Podľa toho o prienik akého útržku vlastného ega sa jedná, môže byť zážitok svojou intenzitou buď neopísateľne nádherný, alebo neopísateľne hrozivý. V oboch prípadoch má tendenciu zmocňovať sa mága svojou podmanivou mocou.

Takto získané odkazy zvyčajne nebývajú zapamätané celé, no mág, ktorý sa upútal na danú manifestačnú formu, bude aj ich útržky s veľkou pravdepodobnosťou považovať za kúsky „najvyššej Pravdy“, „svätého Zjavenia“, „spásonosného odkazu od vyspelých mimozemských kultúr“ a pod. (Pritom ich objektívna hodnota môže byť až zarážajúco nízka alebo banálna.)

Ak sa takýto zážitok dostaví v čase existenciálnej krízy (čo býva pomerne často ak nie je vyvolaný zámernou gnózou), pravdepodobnosť jedincovho upnutia sa naň sa podstatne zvyšuje. Človek zmietaný existenciálnymi otázkami v čase takejto krízy sám od seba túži „uveriť“. Akonáhle na hru pristúpi a manifestačnej forme Kia, prisúdi jej zvrchovanú pozíciu, býva už veľmi ťažké navrátiť sa do pôvodného, či autentického stavu.

Naviac sa postihnutý, ktorý uverí vo svoju výnimočnosť (príp. vyvolenosť) i výnimočnosť svojho zážitku nachádza voči ostatným ľuďom vo zvláštnej pozícií, pretože verí, že ho skutočnosť zážitku akoby vyčlenila z radov „bežných smrteľníkov“.

Neraz vzniká tiež obava o vlastné duševné zdravie, čo je charakteristické predovšetkým pre postihnutých, ktorí si svoj zážitok nedokážu alebo nechcú interpretovať náboženským jazykom a iné vysvetlenie preň nepoznajú.

Táto vylúčenosť a odrezanosť od sveta „nezasvätených“ je nebezpečná v tom, že vytvára vhodný priestor pre ďalšie rozširovanie svojho upnutia sa na danú formu a jej čoraz výraznejšie rozpínanie sa.

Carl Gustav Jung k tomu píše: „...stínové personifikace nevědomí, vpadli jako záplava na pevninu (terra firma) vědomí. Takové vpády jsou nepříjemné, protože jsou iracionální a pro postiženého nevysvětlitelné . Znamenají závažnou alteraci osobnosti, protože okamžitě tvoří trýznivé osobní tajemství, které postiženého odcizuje od jeho okolí a zcela jej od něho izoluje. Je to něco, co nelze nikomu říci’. Člověk se totiž obává, že bude podezírán z duševní abnormity; s určitým oprávněním, vždyť u duševně nemocných se děje něco podobného. Nicméně od intuitivně chápaného vpádu až k patologickému přemožení je ještě dlouhá cesta; to ale laik neví. Následkem psychické izolace způsobené tajemstvím býva zpravidla náhradní oživení psychické atmosféry na místě ztracených kontaktů s blížními. Je to podnět k aktivaci nevědomí, z čehož pak vzniká něco podobného jako iluze a halucinace z osamocení u poutníků pouští, mořeplavců a svatých.“

Z uvedených dôvodov je preto vhodné pristupovať k zážitkom kontaktu so Svätým anjelom strážcom obozretne a -v prípade, že je cieľom našich snažení zachovávanie si vlastnej autenticity- sa vyvarovať stotožňovaniu foriem s (prázdnym) obsahom Kia.

Pramene:
1. CARROLL, P. J.: Liber Null & Psychonaut. Samuel Weiser, York Beach 1987.
2. JUNG, C. G.: Snové symboly individuačního procesu. Nakladatelství Tomáše Janečka, Brno 1999.
3. SPARE, A. O.: The Book of Pleasure (Self-Love). Elektronická verzia.

Jozef Karika
(Převzato se souhlasem autora)