Mág samozrejme môže byť altruistom a „dobrým človekom“ ak sa pre tieto formy rozhodne alebo ich -dočasne či stabilne- identifikuje ako súčasti svojej pravej vôle; no rovnako tak, a z jeho pohľadu hodnotovo celkom ekvivalentne, môže voľne zaujímať aj rozpoloženia presných protikladov týchto foriem, keďže vďaka dosiahnutiu Kia nie je, buď vôbec alebo z časti, fixovaný na ľudské -tj. umelé- morálne, duchovné, či etické konštrukty. Takisto nie je nikde povedané, že čarodej nemôže čisto zlomyseľne a škodoradostne vychutnávať utrpenie a bolesť, ktoré jeho akcie vyvolajú u zasväcovaného.

Zasvätiteľ je -vzhľadom k svetskej osobnosti zasväcovaného - viac sadista než altruista a neraz sa vôbec netají tým, že ho tento duchovný sadizmus teší; že práve ním sýti svoj Tieň. U lekára vykonávajúceho bolestivý chirurgický zákrok je irelevantné, či ho spôsobená pacientova bolesť osobne teší, je mu ľahostajná alebo sa jej desí. Dôležitý je iba konečný výsledok, pričom istá podprahová radosť z (krvavej) práce je často cestou k dosahovaniu väčšej kvality tohto výsledku. (Na rozdiel od prílišného súcitu s pacientom a zaoberaním sa jeho pripomienkami, prosbami, výkrikmi, sťažnosťami, nadávkami atď. Doktor môže alebo nemusí byť ľudský mimo zákroku, no počas neho samotného musí byť takmer absolútne neľudský, ak má byť zákrok vykonaný správne.). Premýšľajte nad tým, u akého percenta doktorov je v ich psychike nevyhnutne (ako podmienka kvalitného vykonávania ich práce) prítomný sadistický aspekt a osobné uspokojenie (možno nevedomé) nielen z nápravy, ale aj zo spôsobenej bolesti a tečúcej krvi, zasadené -vďaka správnej implementácii pravej vôle- do služieb vyššieho zmyslu.

Crowley o tarotovej karte Hierofant okrem iného píše: „A třebaže se tvář hierofanta zdá být usměvavá a dítě samo září štěstím, je rozpustilé a nevinné, můžeme těžko popřít, že ve výrazu zasvětitele je cosi mysteriózního, snad až zlověstného. Vypadá to tak, že se potají dobře baví na něčí účet. V této kartě se skrývá zřetelně sadistický aspekt...“.

Utrpenie a zmätenie žiaka samozrejme nie je samotným a hlavným cieľom hierofantovho pôsobenia. Skôr jeho zákonitým vedľajším efektom, ktorý si však zasvätiteľ môže (alebo nemusí) dosýta vychutnať a zabaviť sa na ňom tak, ako sa kedysi jeho zasvätiteľ zabával na jeho vlastných slabostiach. Táto opakovaná zákonitosť je čímsi podobným ako rituál vojenského šikanovania bažantov mazákmi. Sám osebe je tento zvyk bezpochyby primitívny a nedobrý, no vzhľadom k efektu zomknutia kolektívu a predaniu „vojenského ducha“ nováčikom má svoje opodstatnenie i určitý význam. (Rovnako tak v temnejšej rovine drastického vylúčenia tých, ktorí túto psychickú záťaž neunesú a v budúcnosti by svojou slabosťou mohli ohroziť životy ostatných.)

Zo samotného princípu vecí vyplýva, že novoaeónsky mág nemôže byť „dobrý“ ani „morálny“, keďže práve spoločenská morálka je vo vnútornej príprave i praxi novoaeónskej mágie (Theléma, učenia Austina Osmana Sparea, chaos-mágia, pragmatická mágia atď.) „prvá na odstrel“.

Carroll píše: „Chaos, životná sila univerza, nie je ľudskej povahy. Preto ani čarodej nemôže byť ľudský, keď sa usiluje zachytiť silu univerza. Aby sa vymanil spod nadvlády ľudských obmedzení, vykonáva monštrózne a svojvoľné skutky. … Čarodej na tejto iluzórnej pláni koná tak, ako chce, uvedomujúc si, že nič nie je viac dôležité než čokoľvek iné, a že čokoľvek činí, všetko je iba gestom.“

Vnútorná sloboda, Kia (tj. „cieľ“ všetkej novoaeónskej mágie) okrem iného znamená aj vymanenie sa z obmedzujúceho vplyvu vzorcov spoločenskej morálky (aj ich ezoterických -no rovnako umelých-čisto ľudských verzií vo formách viery v existenciu „univerzálnych zákonov“, „duchovných zákonov“, „karmických zákonov“ a pod.) a to tak myslením, rečou ako i skutkami. Viz k tomu vrcholne amorálny život Jeana-Paula Sartra, Pabla Piccassa a ďalších velikánov filozofie i umenia, ktorí dokázali preniknúť za hranice spoločensky prijateľného a „dobrého“ a z temných zón ležiacich za nimi priniesli ľudstvu nové fascinujúce perspektívy.

Potiaž s bežnými ľuďmi (a ezoterikmi) spočíva zväčša práve v tom, že aj keď niektorí rozumovo chápu, že sa nachádzajú v určitej forme spoločenského matrixu a dokonca sa vo svojom voľnom čase radi hrajú na akýchsi „rebelov“ proti nemu, akonáhle spochybníte jeho fundamentálne konštrukty (tj. hlavné body pripojenia k nemu) - pojmy ako „Boh“, „dobro“, „pravda“, „láska“, „morálka“ atď. okamžite sa začnú stavať do pozície obrancov systému.

Jednou z najčastejších foriem takejto obrany býva ustráchané prorokovanie „spravodlivých trestov“, „karmickej odplaty“, „spätného odrazu“, „zlého konca“ a pod. voči tomu, kto si dovolil sa zo systému -ktorý ich fatálne zväzuje- čo i len trochu sa vyviazať. (Pričom táto argumentácia je iba zbožným prianím nepostaveným na žiadnych reálnych podkladoch okrem strachu a závisti. Smrť, nešťastie, choroba a nespravodlivosť v našom svete môžu a nemusia postihnúť svätca, zhýralca alebo vraha celkom rovnakou mierou. Chladný vesmír sa nestará o ľudskú morálku ani spravodlivosť. Každodenné udalosti okolo nás potvrdzujú, že neexistuje žiadna „vyššia spravodlivosť“ odmeňujúca cnostných a trestajúca zlých. Umierajú, trpia, sú znásilňované alebo k smrti mučené malé deti, nevinní i dobrí. Naopak, tí najhorší zločinci, beštiálni vrahovia a zhýralci neraz umierajú v pravom, nefalšovanom šťastí a bohatstve. Žiadna cnosť alebo dodržiavanie vysnených iluzórnych „duchovných zákonov“ neochráni pred utrpením, chorobou, bolesťou a nešťastím. Dôležitá je iba miera osobnej moci, ktorá určuje, ako sa kto s týmito faktormi, atribútmi reality, dokáže popasovať. Jediná existujúca karma je miera moci. Slabí sa radi utešujú nejestvujúcou inštanciou „vyššej spravodlivosti“, ku ktorej sa vo svojej bezmocnosti utiekajú, aby vôbec dokázali prežiť v tomto „najhoršom z možných svetov“ (Schopenhauer), no pre jej „potvrdenie“ musia opäť zabiehať do imaginárnych oblastí, ktoré sa nedajú žiadno potvrdiť, ako napríklad „spravodlivá odplata v budúcom živote“, „nesenie trestu alebo následkov za skutky v minulom živote“ a pod. Cennejší je často ten postoj, ktorý vyžaduje viac sily. Unesenie absolútnej nespravodlivosti, náhodilosti a amorality tohto sveta -a žitie napriek tomu- je takým postojom, s ktorým sa dokážu vyrovnať iba silní. Okrem toho, nešťastie a ťažké životné krízy prirodzene patria k životu mága i čarodeja, keďže oni sú tými, ktorí vystupujú zo svetlom vymedzených kruhov, prekračujú hranice poznaného, nachádzajú sa v temných, nezmapovaných zónach a na šikmých plochách a prichádzajú do styku s nevypočitateľnými entitami vnútorných svetov, čo prináša veľké nebezpečia a riziká tak, ako akákoľvek iná objavovateľská činnosť. Fantázie o „harmonickom zvládaní“ neľudských svetov a ich obyvateľov bez osobných deformít sú v 99,9 percentách len planými fantazmagóriami, prázdnymi frázami tých, ktorí do týchto zón nikdy sami nevstúpili, neokúsili ich zničujúci, rozkladný dopad a iba reflexívne chŕlia svoje namemorované „múdrosti“ bez vlastných autentických zážitkov, pričom samotné zdroje, z ktorých svoje „vedomosti“ a opory hlúpeho mudrovania čerpajú, im musel niekto sprostredkovať -a disciplinovane zapísať- za cenu tvrdých osobných obetí a poškodení. Mágia je konanie proti rádu, kráčanie proti prúdu a iba najväčší diletanti, laici, začiatočníci alebo, v horšom prípade, hlupáci po nej môžu siahať v očakávaní „harmónie“ a „pohody“ pre ich svetské osobnosti, tj. blahovoľného podriemkavania uprostred matrixu riadeného umelo a cudzou vôľou určenými „univerzálnymi zákonmi“ -rozumej technológiami moci-, ktoré sú tejto sorte ezoterických snílkov bažiacich si vo vlastnom otroctve v ich degenerácii a zmätení hodnôt tou najsvätejšou inštanciou. Práve tí, ktorí sa cítia byť oprávnení naduto a povznesene vystríhať druhých pred „zlými koncami“, sú spravidla už dávno obeťami týchto „zlých koncov“ -tj. Choronzona-, bez toho, aby si túto skutočnosť vôbec uvedomovali. Uviaznutie vo viere naprojektovanej cudzím egom -plynutím času nafúknutej do podoby „univerzálnych zákonov“ a podobných banalít- je tým najhorším možným koncom, degradujúcim ľudskú bytosť na zvieraciu alebo predmetovú úroveň bytia-o-sebe. Nakoniec, vzorné, zakonzervované životy týchto ezoterických moralizátorov, plné malicherností, malosti, šedej priemernosti, potlačenej nespokojnosti a nenaplnených snov sú toho vo veľkej väčšine prípadov celkom dostatočným dôkazom. Pravý mág radšej zahynie pri pokuse o vyslobodenie sa -to sú tzv. „zlé konce“ z pohľadu otrokov- než aby živoril nezmyselným, normalizovaným životom a tento mizerný stav kvôli zachovaniu si aspoň štipky seba-úcty nazýval „harmóniou“. Je to tento elementárny prvok novoaeónskej morálky, čo nie sú mnohí „pozitívni ezoterici“ alebo „pozitívni mágovia“ schopní pochopiť.)

Komu sa tieto pohľady nepáčia, nemal by sa v žiadnom prípade zahrávať s postmodernou mágiou a čarodejníctvom a taktiež by sa mal prísne vyvarovať každého užšieho kontaktu nielen s postmodernými mágmi alebo čarodejmi, ale aj umelcami, filozofmi a vedcami informačného aeónu. (Okrem celkovo zhubného a rozkladného vplyvu týchto indivíduí na ich okolie nie je neznáme ani to, že niektorí novodobí mágovia v istých inštrukciách zámerne zavádzajú, klamú a uvádzajú deštruktívne postupy, aby sa prirodzenou cestou zbavili tej časti svojich „nasledovačov“, ktorí sa vo svojej pomätenosti a pomýlenosti viac ako na svoj vlastný úsudok spoliehajú na autoritu majstra -ktorý, celkom pokojne, môže byť aj obyčajným prázdnym pozérom-. Na tom ale nezáleží. ).

Takáto pre okolie neraz celkom zničujúca šaráda je častým pracovným nástrojom predovšetkým u tzv. mága apoteózy Carrollovej klasifikácie. Ten o tomto type mága píše: „Mág apoteózy, niekedy nazývaný aj harlekýn je obyčajne majstrom vnútornej a často aj vonkajšej pretvárky. Je to často osoba fallstaffovských chutí a veľkých gest, často vyniká v množstve disciplín, práve preto, že získal slobodu byť čímkoľvek. Takáto sloboda sa dá často získať len po obrovskom osobnom zápase na nápravu ťažkého štartu v živote. Apoteozický mág učí tak, že podporuje súťaženie a potom ho často zakončí rozkolom. Jeho hra, ktorá často nie je ani vedome formulovaná spočíva v poskytovaní vzoru, ktorí nasledujú jeho prívrženci a ktorých neskôr odvrhne a ponechá ich ich vlastným zdrojom, s horizontom rozšíreným vďaka stretnutiu. Podstatným trikom apoteozického mága je podávať mágiu ako zdroj nespútanej sebadôvery. Ak dokáže presvedčiť svojich prívržencov, že sú magikmi schopnými čohokoľvek, takáto viera sa stáva samovypĺňajúcou. Mág apoteózy to dosahuje triumfom vôle. Mág nemezis to dosahuje tým, že ukazuje, že nič nie je pravda. Obaja smerujú k oslobodeniu predstavivosti. Obaja sú predstavitelia krátkej a nebezpečnej cesty, ktorá je nevyhnutne posiata stratami a nepochopeniami. Stále je to však malá cena ak sa vďaka tomu podarí pár jednotlivcom preraziť k účinnejšej sebadefinícii.“ (Pre príklady tejto celkom štandardnej iniciačnej „finty“ azda ani nie je potrebné zachádzať až tak ďaleko, no v popisovanej situácii „odvrhnutia“ vzorom-mágom apoteózy sa ocitol aj spomínaný Israel Regardie, ktorý Crowleyho i Francúzsko opustil s ťažkou psychickou traumou a osobnostným rozvrátením. Neskôr sa musel podrobiť niekoľkým desiatkam hodín psychoterapie, avšak dokázal tieto skúsenosti spracovať a Crowleyho napriek tomu -i ďalším nepríjemnostiam, ktoré mu tento ešte spôsobil- akceptoval a celkom neafektovane obdivoval ako génia a učiteľa až do svojej smrti. Zasvätenie, ktoré nehraničí s múrmi márnice alebo aspoň psychiatrie nie je dostatočne dôrazné. Žiaci privedení zásahom majstra na samotný okraj prepuknutia psychózy alebo osobnostného kolapsu sú spravidla najlepší, ak takýto zásah dokážu uniesť, neupadnú do nekontrolovateľného šialenstva alebo si nesiahnu na život. Ak sa tak stane, je to len zlyhanie materiálu pri zaťažkávajúcom teste. Majstri bojových umení, mágie i šamanizmu tento postup v istých štádiách iniciácie používajú už od pradávna. Nejde tu predsa o osobnosť žiaka, ale o prežitie tradície, umenia. Žiak je iba prostriedok, článok línie po ktorej sa táto tradícia podáva. Každá tradícia má svoju vlastnú váhu -dokonca aj v postmoderne- a článok, ktorý nie je schopný túto váhu uniesť, je rozdrvený a nahradený silnejším. Taká je technológia predávania tradície. Komu tento spôsob nevyhovuje, môže voliť miernejšiu formu zasvätenia na víkendových kurzoch alebo seminároch, ktorá nemusí byť bezvýznamná, avšak s prenesením ducha autentickej tradície súvisí pramálo.)

Carroll o mágovi apoteózy ďalej píše: „Cesta apoteózy je osamelá, ťažká, a nebezpečná. Takýto mág musí byť všetkým pre všetkých mužov i ženy. Jeho politikou musí byť neustále pokúšať hranice spoločensky prijateľného. Možno sa musí uchýliť aj ku trikom, aby vyzeral dostatočne veľký na uspokojenie sumy očakávaní svojich nasledovníkov. Akékoľvek skutočné priateľstvo mu zabraňuje vykonávať svoje životné poslanie voči osobe s ktorou ho zdieľa a nebude mať mnoho rovesníkov, ku ktorým môže byť úplne otvorený. Za svoje úsilie dostane od spoločnosti málo vďaky a azda len zdráhavý rešpekt od tých, ktorých sa dotkne. Hmatateľná odmena za jeho rolu sa obmedzuje na to, čo dokáže vyťažiť zo svojich dočasných nasledovníkov. Apoteozický mág musí byť neustále v strehu, aby sa vyhol spätnej väzbe svojho vlastného životného štýlu a ľudí, ktorí sa s ním združujú. Musí byť vždy krok popredu pred policajnou raziou. Často končí nešťastne.“

Veľká časť „výhradne pozitívnych“ ezoterikov sa chce hrať iba príjemnú hru na „objavovanie nových obzorov“, „rozširovanie vedomia“ a pod., no nie je ochotná (alebo schopná) učiniť pre to ani celkom základný a fundamentálny krok - totiž, prekročiť za hranice spoločenskej konvencie. Nič proti takejto hre! Každý máme právo zvoliť si svoj spôsob cesty životom a v konečnom dôsledku je v chaotickom univerze každý spôsob rovnako (bez)hodnotný, rovnako nezmyselný. Avšak bez tohto kroku -bez prekročenia za hranice toho, čo priemerná masa (aj ezoterická) považuje za normálne, dobré a správne- nie je možné ani duchovné prekročenie úrovne tejto masy a takto ponímaná ezoterika sa stáva len nevinnou hrou, ktorá má tendenciu namiesto vyslobodenia zo spoločenského matrixu do neho „pozitívneho ezoterika“ ešte viac zamotávať. Najspoľahlivejším otrokom je vždy ten, ktorý je subjektívne plne presvedčený o svojej slobode a „práci na sebe“, zatiaľ čo už banálne prekročenie masou zaužívaných foriem diskurzu pre neho predstavuje neprekonateľný problém. (Neschopnosť prekonať túto hranicu sa samozrejme takmer vždy vydáva za „dodržiavanie mravnosti“, „dodržiavanie univerzálnych zákonov“, „bytostnú vernosť mravným hodnotám“ alebo „humanistickým ideálom“ a pod. -tj. najviac dutým, najprázdnejším a najzhubnejším modlám, reliktom starého aeónu, fixačným matriciam matrixu- a dokonca nachádza svoj cieľ, svoje uspokojenie sama v sebe, čo je príznakom tej najhoršej duchovnej degenerácie a dementnosti, opisovanej Nietzschem.)

Schopný mág teda dokáže uspokojovať potreby všetkých svojich Ja, všetkých osobnostných módov, avšak je pri tom natoľko zručný, že u neho nedochádza k trvalému posadnutiu ani jedným z týchto Ja. Pre každý svoj osobnostný mód dokáže zvyčajne objaviť priestor, v ktorom môže byť autenticky a naplno prežívané bez toho, aby dochádzalo ku kolíziám s ostatnými módmi.

Bežnému človeku môže takéto správanie pripadať chameleónske, avšak potrebná je -ako takmer vždy- až vlastná skúsenosť k tomu, aby bolo možné oceniť oslobodzujúcu hodnotu tohto prístupu. V rôznych obmenách ho totiž objavíme takmer vo všetkých vplyvných čarodejníckych prúdoch súčasnosti. Ako príklady uveďme Castanedovo nabádanie k paralelnému rozvíjaniu rôznych stopárskych (alternatívnych) identít čarodeja, zámerné rozširovanie mätúcich informácií o vlastnej osobe a ďalšie techniky vedúce k strate tzv. osobnej histórie i ľudskej (tj. osobnej) formy. Crowley podobné techniky striedania rôznych identít doporučuje v Liber III Vel Jugorum.

Pramene:
1. CARROLL, P. J.: Liber Null & Psychonaut. Samuel Weiser, York Beach 1987.
2. CARROLL, P. J.: Mág. In: http://chaospace.hyperlinx.cz
3. CROWLEY, A.: Kniha Thothova. Horus, Brno 1994.

Jozef Karika
(Převzato se souhlasem autora)