Peter Carroll rozpracoval podobné techniky tzv. náhodnej viery (vieru i presvedčenie chaos-mága, ktorými sa musí dokázať autenticky preniknúť, na isté dopredu určené časové obdobie určuje náhodný hod kockou, pričom je k dispozícií šesť základných možností - 1. pohanstvo; 2. monoteizmus; 3. ateizmus; 4. nihilizmus; 5. chaoizmus; 6. poverčivosť), alebo techniky liberácie pozostávajúce zo štyroch oddielov o ktorých Carroll píše:

„Medzi technikami liberácie sú najhlavnejšie také, ktoré oslabujú zviazanie iniciovaného spoločnosťou, konvenciou a zvykmi, ako aj tie, ktoré privádzajú k čoraz rozšírenejšiemu pohľadu.“

Sú to nasledujúce techniky: 1. zámerného rúhania; 2. herézy; 3. obrazoborectva; 4. bioestetizmu.

1. Rúhanie. „K oslobodeniu energie dochádza vtedy, keď jedinec prerazí pravidlami kondíciovania žiarivým skutkom neposlušnosti alebo rúhania. Táto energia posilňuje ducha a dodáva guráž pre budúce skutky rebélie. Prehoď tehlu obrazovkou svojho televízora; preskúmaj sexuality, ktoré sú pre teba neobvyklé. Vykonaj niečo, o čom normálne cítiš, že je to strašne odporné. Si voľný konať čokoľvek, nezáleží na tom, aké extrémne to bude, pokiaľ to neobmedzí tvoju vlastnú budúcu slobodu konania alebo slobodu niekoho iného.“

2. Heréza. „Vyhľadávaním ideí, ktoré sa javia byť bizarné, šialené, extrémne, despotické, protikladné a nezmyselné objavíš, že aj idey, ktoré si predtým považoval za rozumné, inteligentné a humánne, sú v skutočnosti rovnako bizarné, šialené atď. ... V argumentácií vždy nesúhlas, obzvlášť vtedy, keď oponent začne vyslovovať tvoje vlastné názory.“

3. Obrazoborectvo. „V ľudských záležitostiach ležia medzi teóriou a praxou, úmyslami a výsledkami nedozierne priepasti. Porovnaj pornografiu a romancu, obžerstvo cordonom bleu a vyhladovanie na kosť, dôstojnosť a masturbáciu. Zváž násilie ako zábavu. Masové vyvražďovanie za idealistické ciele. Pozri čo sa deje v mene náboženstva a konzumnej spoločnosti. Uži si kakofóniu neurózy, blúznenia a psychózy, ktorá privádza materiálne zameranú spoločnosť k neistému koncu. Preberaním sa špinavým prádlom spoločnosti odhaľujeme jej skutočné zvyky. Tento zoznam môžeš rozširovať donekonečna; a naozaj by si mal. Pretože ľudská pochabosť je bez limitov, aj keď spoločnosť vykonáva veľa aby zamaskovala svoju temnejšiu stránku. Cynizmus, zachmúrenosť alebo rehot je mágovým privilégiom.“

4. Bioestetizmus: telo. „Existuje vec hodnovernejšia než všetci mudrci, obsahujúca viac múdrosti než veľká knižnica. Tvoje vlastné telo. Žiada si iba jedlo, teplo, sex a transcendenciu. Transcendencia, potreba byť zajedno s niečím väčším, je rôzne uspokojovaná v láske, humanitárnych prácach alebo v umeleckých, vedeckých, či magických prieskumoch skutočnosti. Pre uspokojenie týchto jednoduchých potrieb je liberácia vskutku potrebná. Moc, autorita, excesívny nadbytok a nenásytnosť po zmyslových pôžitkoch sú úchylkami týchto vecí.“

Uvedené techniky možno považovať za „tvrdé“, avšak postmoderný mág, ktorý dokáže prekonať strach i obavy zo straty „identity“ a venuje ich usilovnému praktizovaniu aspoň niekoľko mesiacov, pocíti ich oslobodzujúci dopad. Cenu je v tomto prípade možné ohodnotiť až spätne. (Typickým dotazom ľudí, ktorí nemajú odvahu k vlastnému praktickému experimentovaniu v tomto smere a nikdy vlastnou skúsenosťou hlbšie neokúsili to, o čom sa tu píše, je špekulatívna otázka: „Ak niekto vystúpi z medzí starej morálky, čo mu zabraňuje napr. v bezbrehom zneužívaní vlastnej moci, vraždení, či zneužívaní iných ľudí?“ a jej rôznorodé variácie. Skúsenosť učí, že možno s 90-timi percentami osôb, ktoré túto otázku položia, nemá cenu strácať drahocenný čas, pretože takmer spravidla sa jedná iba o donekonečna špekulujúcich „filozofov“, ktorí o vymanenie sa zo systému nemajú žiadny skutočný záujem, naopak - v skutočnosti je to práve tento typ ľudí, čo tvorí jeho pevné piliere.)

Prístup k tejto hre Carroll bližšie špecifikuje: „Chaos-magie apeluje právě na ty jedince s bujnou představivostí a jistou dávkou arogance doprovázenou silným podezřením, že jak realita tak lidské poměry jsou jen formou jisté HRY. HRA nemá konec, je otevřená a hraje sebe samu jen tak pro zábavu. Hráči si mohou do určité míry tvořit vlastní pravidla a eventuelně i podváděť pomocí parapsychologie. Magik je ten, kdo zaprodal svou duši kvůli plnější participaci na realitě. Jenom pokud nic není pravda a idea pravého (skutečného) já je opuštěna, se vše stává dovoleným. ... Pokud člověk ‚prohlédne HRU‘, může ho neúprosnost a šokující povaha vhledu zpočátku vrhnout v náruč Budhismu (ulpívání) či naprostého cynického egoismu. Ovšem pokud člověk v druhé fázi aplikuje tento vhled na sebe, ničí tím ilusi duše a stává se magikem. Tedy vyvstávájí nedozírné konsekvence plného přijetí konceptu meta-víry. V mezích lidské smyslové a mentální omezenosti (danosti), jejiž interval omezenosti je daleko širší a tvárnější něž si většina lidí uvědomuje, lze realisovat jakékoliv zvolené víry, včetně navzájem protikladných. Magik neusiluje o dosažení nějaké své konkrétní omezené cílové identity. Jde mu spíše o ustanovení vlastní meta-identity ve smyslu schopnosti být čímkoliv.“

Práve v tomto bode však spočíva nástraha o ktorej sme bližšie pojednali v článku O nebezpečiach kontaktu so Svätým anjelom strážcom: „Některé velmi pozoruhodné výsledky v rituální magii, dosažené právě pomocí víry či stvoření určitých bohů (boha), by neměly strhnout chaos-magika do propasti zkázy. Touto propastí zkázy a omylu je následná tendence připisovat čemukoliv nějakou definitivní, konečnou existenci, realitu či platnost. To je právě ona chyba transcendentálního postoje, která vede ke zúžení vnímacího a tvořivého spektra magikova. Skutečně vynikající jsou ty věci, které jsme schopni objevit vlastním úsilím, i přestože dočasně musíme věřit, že výsledky našeho snažení vyvolalo něco jiného, právě proto abychom je později byli schopni vytvářet sami. Bohové jsou mrtvi, ať žijí bohové.“

Základné východisko chaos-mágie teda možno charakterizovať nasledovne: „Chaos-magie nenahlíží přání, touhy a víru jako cíl kterého má být dosaženo, ale jako nástroj k uskutečnění (tvoření) požadovaných výsledků. Tímto postojem čelíme strašlivé svobodě v rámci které NIC NENÍ PRAVDA A VŠE JE DOVOLENO. Čímž se chce říci, že vše je možné. Tedy nelze se spoléhat na žádné jistoty a přitom následky mohou být strašlivé. Avšak smích se zdá být tou jedinou obranou před uvědoměním si toho, že člověk nemá ani skutečné vlastní ‚Já‘.Účelem chaos-magických rituálů je vybudovat víru v něco tím, že se chovám jakoby už tato má víra byla dávno vybudována; jakoby to v co chci věřit už dávno platilo a já v to věřil. V chaos-magických rituálech platí zásada ‘fake it till you make it‘, neboli vžij se do toho, využij sílu víry, simuluj, hraj si na to a povede se ti to. Poté, jsi-li soudný dost, vymítáš smíchem a najdeš si další víry, potřebné k tomu co chceš dělat dál podle toho kam tebou Chaos pohne. Chaos-magie tedy razí cestu smrti a znovuzrození bohů. Aktivita podvědomí a naše parapsychologické schopnosti jsou více než vhodné k tomu, aby vytvořily či zničily jakéhokoliv boha, jakékoliv vlastní Já‘, démona či jakoukoliv duchovní entitu, do které se rozhodneme investovat či neivestovat víru. Tvořit, ničit a investovat především pro nás samé, ale někdy i pro ostatní.“

Dobrý čarodej (ktorý aspoň dočasne a prechodne unesie hrôzu slobody) tieto techniky aplikuje bez ohľadu na to, že ich hĺbku i zmysel je schopná pochopiť iba malá časť ľudí. Dobrý čarodej totiž nepotrebuje ani nasledovačov ani uctievačov vlastnej osoby. Jeho čarodejnícke ašpirácie sú na svetelné míle vzdialené od výhry v nejakej pop-ezoterickej verzii súťaže SuperStar.

Don Juan tento postoj vyjadruje slovami: „Obyčejný člověk se příliš zabývá tím, že chce mít rád lidi, nebo že chce, aby lidé měli rádi jeho. Bojovník má prostě rád, tak to je. Má rád toho nebo to, co chce, ksakru.“.

Obdobne Jake Horsley píše: „Hlavní motivací všech lidí připojených k matrixu je být oblíbený. Čím více lidí vás má rádo a čím silnější je jejich náklonnost, tím důležitější jste pro ně a zároveň i sami pro sebe. Vzhledem k tomu, že připojení lidé nemají rádi to, čemu nerozumí, musíte být přímý, jednoduchý, předvídatelný, a co možná se vyhýbat neobvyklým činům či originálním myšlenkám.“. (Ezoterika a ezoterické diskusné fóra neraz pretekajú príkladmi tejto patológie ducha, keď na nich možno sledovať, ako si ľudia -ktorí o sebe vôbec nič podstatné nevedia- navzájom vymieňajú celé hektolitre sladkých -a falošne povrchných- emócií, srdiečok, kvietkov a pod., tj. všemožne sa vtierajú do pozornosti ostatných v pozitívnych emocionálnych škálach, aby sa im aspoň týmto poníženeckým spôsobom podarilo „uchytiť sa“, vzbudiť „príjemný dojem“, duševne si „urobiť dobre“ a následne zvýšiť svoju, spravidla dosť pošramotenú, seba-úctu a seba-dôležitosť.)

Je treba zmieriť sa s faktom, že čarodej, na rozdiel od niektorých „pozitívnych ezoterikov“, nie je žiadny plyšový miláčik slúžiaci ako ukájacia pomôcka pre projekcie romantických predstáv z nudy alebo z emocionálnej vyprahnutosti po ezoterike siahajúcich paničiek v strednom veku; pre napĺňanie idiotických predstáv o „duchovných majstroch“ životných skrachovancov; alebo loserov ktorí sa zmôžu akurát tak na internetové komentovanie toho, čomu nerozumejú, či inej početnej skupiny ezoterickej obce. Čarodej i novoaeónsky mág reflektuje život v jeho plnosti aj s jeho temnými prvkami, zlom, krutosťou, nespravodlivosťou, zlomyseľnosťou, infernalitou a nočnými morami, pred ktorými si drvivá väčšina ľudí radšej zakrýva oči (je celkom jedno či ignoranciou, zámernou ľahostajnosťou, drogami alebo „pozitívnou ezoterikou“).

Čarodej nestráca čas ani energiu na to, aby budoval svoj image, vonkajšiu a falošnú persónu „pána dokonalého“, ktorý je vždy usmiaty, stojí dokonale nad vecou a vo všetkých ohľadoch je úplne tip-top. Práve naopak, svoje neresti, chyby, komplexy či traumy zbytočne nezakrýva ani neukazuje na obdiv, ale celkom prirodzene práve z nich čerpá dynamiku a energiu pre realizovanie svojho cieľa. (Je úplne jedno, ako sa čarodej správa, či sa napríklad plne a vždy ovláda alebo je naopak afektívny, či svoje ego rozptyľuje alebo naopak rozpína, či je altruistický alebo sebecký atď. Čarodej koná tak ako má a ako sa chce jemu, nie tak, ako by si to prialo jeho okolie. Sám si volí nástroje svojej realizácie a energetické zdroje. Dôležité je iba to, ako dokáže využiť svoj „pridelený“ čas, čo v doterajšom živote reálne dokázal a to, či tento výkon vo svojom smere presahuje priemerný výkon. Aj samotný životný étos je samozrejme tvorbou diela, no na nepodstatné detaily ohľadom mágovho správania upozorňujú takmer spravidla tí, ktorí sami nedokázali nikdy nič podstatné a preto sa utápajú v hlúpostiach a vlastných schizofréniách ohľadom ľudí, ktorých osobne vôbec nepoznajú a o skutočných životoch ktorých nemajú ani len poňatia. Čarodej sa týmto ľuďom, ich radám, doporučeniam i pohoršenej kritike z chuti vysmieva, pretože vidí, že práve ich vlastné postoje, ktoré by radi vnútili i jemu, ich doviedli tam kde sú, tj. -vo veľkej väčšine prípadov- na úplnú spodinu mocenského alebo významového statusu a na úplný klimax osobnej frustrácie a nespokojnosti so sebou samým.)

Crowley ohľadom osobnosti mága píše:„Tak znova, neexistuje žiadna dokonalosť materiálu; vždy budú existovať chyby a slabosti a víťazom je ten, kto dokáže napredovať s vadným strojom. Samotné napätie pri práci vytvára tieto vady; a je vecou veľkej delikátnosti úsudku vysporiadať sa s meniacimi podmienkami života.“ Mág, pokiaľ nie je posadnutý démonom Choronzonom, neusiluje o vytvorenie nejakej dokonalej „harmonickej“ a všemilujúcej osobnosti bez tieňa. Jeho cieľom je buď realizácia svojho diela (často za cenu sebadeštrukcie a výrazných osobných disharmónií) alebo rozklad vlastnej osobnosti, jej transcendovanie, prekročenie samého seba.

Nietzsche celkom jasne píše, ako by takéhoto ašpiranta na „prekročenie ľudského“ nazývali tzv. „dobrí ľudia“: „Zarathustra, první psycholog dobrých lidí, je - právě proto - přítelem zlých. ...neskrývá, že jeho typ člověka, typ relativně nadlidský, je nadlidským právě v poměru k dobrým, že dobří a spravedliví by zvali jeho nadčlověka ďáblem...“

Pravý zasvätiteľ, napĺňajúci „priania duše“, nie povrchné priania vedomej osobnosti (viz Meyrink - Valpuržina noc) bol a vždy bude tým najnebezpečnejším zlom. Či už ako mytologický Lucifer alebo okultúrny Morfeus - „najnebezpečnejší terorista na svete“ a samotný spúšťač apokalypsy Neo. (Položme otázku, ako Nea asi vnímajú rodiny v závere prvej časti zmasakrovaných príslušníkov strážnej služby, ktorí nevykonávali nič zlé -iba svoju prácu- no dostali sa do kolízie s pre nich nepochopiteľným zámerom čarodeja?)

Čarodej teda nie je len tak obyčajne „zlý“. Skutočnosť je temnejšia - on je ten „najhorší“. Pre svetskú osobnosť zasväcovaného nie je na svete väčšieho zla, než jeho zasväcovateľ. Čarodej je sumou všetkých zlých vlastností, všetkého zla, všetkých ľudských slabostí a amoralít aké si možno predstaviť. Zámerne ich evokoval zo svojho vnútra, aby získal viac motivačnej, dynamickej sily pre napĺňanie svojich zámerov. A ešte oveľa viac. Nič mu nie je sväté, nemá žiadny „ľudský rozmer“, nič ním -okrem vlastných slabostí- nepohne; je úplne prázdny.

Nie je dôležité, či konkrétny čarodej realizuje vo svojom živote zlo alebo dobro. To je len jeho vec. (Rob čo ty chceš, nech je celý Zákon.) Dôležité je, že čarodej je schopný ohľaduplne pomôcť starenke pri prechode cez križovatku celkom rovnako, ako je schopný (ak chaos usporiada okolnosti) rozpútať zlo, oproti ktorému sú hrôzy Osvienčimu iba banálnou detskou hrou. Vidieť v tom principiálny rozdiel je ľudské, príliš ľudské...
Naviac, čarodej koná spravidla tak, aby jeho osobný rozmer stál mimo toho, čo prezentuje navonok (ak vôbec niečo prezentuje a nevenuje sa výhradne svojim záležitostiam), alebo, v prípade, že sa jeho popularita stáva nadmernou a zväzujúcou, podniká cieľavedomé stopárske kroky aby aspoň časť svojich „fanúšikov“ (viažucich sa kvôli nepochopeniu jadra celej záležitosti na jeho osobu; pričom chybou je vôbec dopredu očakávať od osobnosti čarodeja čokoľvek) „odradil“ alebo aspoň „sklamal“.

Špecifickým príkladom tejto lokalizácie mága mimo pole spoločenskej „normality“ je oblasť konfliktov. Provokovať čarodeja, upriamovať na seba jeho pozornosť môže byť nebezpečné. Treba si uvedomiť, že čarodej je adaptovaný a navyknutý na konfrontácie so silami, energiami i bytosťami natoľko mocnými, prudkými a neraz aj deštruktívnymi, že bežný človek, ktorému zážitky konfrontácií s takýmito silami chýbajú, si o nich nedokáže učiniť vôbec žiadnu predstavu. Každý narába svojim vlastným pomerom síl, preto ak sa niekomu podarí prekročiť hranicu mágovej ľahostajnosti a zaujať jeho pozornosť, nemal by byť následne prekvapený, ak mág do riešenia danej záležitosti vloží energiu svojou deštruktivitou, prudkosťou a ničivou silou zdanlivo celkom neprimeranú. Rozvojom sily sa zvyčajne stráca jemnosť a aj keď čarodej môže dbať na to, aby kontakt s emocionálnym rozmerom ľudských bytostí nestratil úplne, málokedy silu a razanciu svojho jednania dokáže stlmiť natoľko, aby zodpovedala -bola primeraná- o celé oktávy nižšej sile i razancii provokácií alebo útokov bežného človeka.

Existujú extrémni čarodejovia, ktorí môžu (celkom úspešne) usilovať o zabitie, zmrzačenie, pripravenie o majetok, pohodu, fyzické alebo duševné zdravie kvôli zdanlivým banalitám. Čarodeja bez ľudskej formy priveľmi netrápia otázky šťastia/nešťastia, života/smrti ostatných z nevýraznej šedej masy ktorá ho obklopuje. Možno menej extrémna, no i tak zdrvujúca a neprimerane tvrdá reakcia je rizikom, ktoré na seba berie každý, kto ignoruje múdre doporučenia nezahrávať sa s čarodejmi a napriek týmto výstrahám vo svojej hlúposti prekročí povestný prah ich pozornosti.

Tradicionálny (!) český hermetik Jan Kefer magikov postoj formuloval nasledovne:„Nic ve svém každodenním životě neponechat náhodě a nic si nedat diktovat od druhého. Když necháte sebou světem vláčet, pak jste onuce, a ne žádní magikové. Nikdy nedat iniciativu z vlastních rukou. ... Vyhýbat se společnosti, kde nezaujímáte význačné místo. Ve svém oboru nepřipustit, abyste byli podřízeni. ... Nesmíte být někde podřízení, nesmíte jít tam, kde je dav. Musíte se obklopit lidmi, kterým vládnete. Když je někdo chytřejší, nejednejte s ním. ... Vy musíte vládnout.“

Josef Veselý potvrdzuje v článku O magickém postoji v životě: „Magik, stejně jako každý jiný moudrý člověk, se konfliktům samozřejmě nejraději vyhne, jenže to nebývá vždycky možné. Nesdílíme předsudek křesťanství. Že udeří-li nás někdo v jednu tvář, máme mu nastavit druhou (a pak zřejmě zase druhou a nechat se tak fackovat do nekonečna). Tato morálka do Nového Aeonu nepatří a - po pravdě řečeno - stejně se jí už skoro nikdo neřídí. Není třeba být se všemi zadobře a není to ani nutné.“

Tento český mág nakoniec sám excelentne demonštroval povahu tohto prístupu, keď jednému z profánnych provokatérov pred niekoľkými rokmi udelil pomerne známu lekciu magického konania, následky ktorej dotyčný pociťuje azda dodnes. Mág vo svojom umení jednoducho musí riešiť vynárajúce sa problémy razantne, hrozivo odosobnene (odľudštene) a rázne, pričom v prípade, že sa tieto problémy začnú vynárať z oblasti ľudskej sféry, sa jeho postoj k ich riešeniu pravdepodobne nezmení.

V každom prípade však tento nevypočítateľný a z intencií „normality“ vyčlenený prístup nie je žiadnou originalitou postmodernej mágie (ktorá samotný pojem „originality“ definuje vlastným, špecifickým a typicky „postmoderným“ spôsobom). Blázon tarotu nás ubezpečuje o tom, že vedomé šialenstvo (Castaneda) patrilo k „ťažkej palebnej munícii“ už vo výzbroji stredovekých a snáď i starovekých mágov.

Carroll chaos-mágovu hru premenlivých vzťahov k sebe samému zhŕňa slovami:„...víra je nástrojem k dosažení čehokoliv co člověk uzná za důležité a příjemné a vnímání nemá jiného účelu než prostě vnímat. Proto pomožte svým vjemům aniž by jste platili cenu svazání sebe sama. Kdykoliv obětujte pravdu pro svobodu. Největší zábava, svoboda a úspěch leží v tom nebýt sám sebou. Nepřikládáme zvláštní pozornosti těm, kteří nastoupí jednoduchou cestu být tím, k čemu jsem předurčen okolnostmi a zrozením. Pravé peklo je, když neexistuje možnost rozhodovat se alternativně. Stav v němž není alternativ je peklem. Zavrhněte proto oplzlosti nepřirozené, nespontánní uniformity, řádu a smyslu. Otočte se a pohlédněte do očí vlně chaosu od které filosofové po staletí s hrůzou odvraceli tvář. Naskočte na ni a surfujte její hřebeny, plujte uprostřed nekonečné podivnosti (výstřednosti) a tajuplnosti všech věcí, Vy kteří odmítáte pochybné jistoty. Díky chaosu nebude tato podivnost, výstřednost, tajuplnost a nepředvídatelnost nikdy vyčerpána. Tvořte, ničte, užívejte.“

Schopnosť nikdy nebyť sám sebou (a v tom tkvie paradox vlastnej autenticity), dokázať prekonať sociálny, rodinný, či genetický determinizmus dopredu určujúci to, čím by sme mali byť, je jedným z najväčších darov chaos-mágie i nagualizmu. Don Juan hovorí:„Naši spoluobčané pěstují černou magii. A kdo táhne s nimi, automaticky se stává černým mágem. Uvažuj. Můžeš se odchýlit z cesty, kterou ti tví spoluobčané vyměřili? A pokud s nimi zůstáváš, jsou tvé myšlenky a skutky navždy zakotveny v podmínkách, které ustavili. To je otroctví. Bojovník je od toho všeho naopak osvobozen. Svoboda je drahá, ale cenu není nemožné zaplatit. Takže se obávej svých věznitelů a pánů a neztrácej čas i sílu strachem ze svobody.“

Pochopenie tohto momentu však nie je jednoduché, vyžaduje veľa energie, sumu vlastných rôznorodých skúseností a flexibilitu. Preto úloha zasvätiteľa nie je jednoduchá. Hlupákom (a zväčša i inteligentným ľuďom ktorým však nebolo „zhora dané“) nebude nikdy zrejmé, v čom táto úloha spočíva - vždy sa mi podarí jej zmysel prekrútiť a seba fatálne zamotať do bludiska nepodstatných banalít. Carroll túto skutočnosť zachytáva so svojou príslovečnou presnosťou: „Crowley aj Spare sú typickými príkladmi paradoxu, ktorému čelí pravý mág. Hovoriť a byť nepochopeným, alebo mlčať a byť ignorovaným. Väčšina zdá sa, si zvolila hovoriť, vediac, že hierofantské triky sú nenahraditeľným médiom a že tieto triky nakoniec zahmlia samotný odkaz. Nádej však spočíva v tom, že sa podarí v tom medzičase zapáliť pár myslí.“

Hierofantské triky a lsti sú tu naozaj nevyhnutnými pracovnými nástrojmi, pretože žiakov ktorí naozaj za niečo stoja je k zasväcovaniu potrebné priviesť jedine lsťou. Castaneda trefne píše: „Jenom hlupák se může pustit na cestu vědoucího člověka sám od sebe. Člověk s jasnou hlavou musí být na cestu vlákán lstí. Jsou davy lidí, kteří by se na cestu ochotně vydali, ale ti nejsou k ničemu. Jsou to většinou hlupáci. Jsou jako dýně na vodu, které vypadají pevně jen zvenku. Ale jakmile je zmáčkneš, jakmile do nich naleješ vodu, ihned začnou prosakovat.“

PRAMENE:

1. CARROLL, P. J.: Liber Null & Psychonaut. Samuel Weiser, York Beach 1987.
2. CARROLL, P. J.: Mág. In: http://chaospace.hyperlinx.cz
3. CARROLL, P. J.: Principia Chaotica. In: http://chaospace.hyperlinx.cz
4. CASTANEDA, C.: Kolo času. Volvox Globator, Praha 1999.
5. CROWLEY, A.: Osem prednášok o joge. In: http://chaospace.hyperlinx.cz
6. HORSLEY, J.: Matrix - mýtus o naší době. Bbart, Praha 2003.
7. KEFER, J.: Prednášky. In: www.grimoar.cz
8. VESELÝ J.: O magickém postoji v životě. In: Revue Horus, Brno 1995.