Aký bol Ježiš človek? Aké mal záujmy, s kým sa stretával? Kto boli jeho priatelia? Aký mal vlastne vzťah ku svojim učeníkom? A bol ženatý? Ak áno, kto bol jeho ženou? Na tieto otázky sa pri súčasných poznatkoch histórie neodpovedá ľahko. Poznáme čriepky, aj to často z druhej, tretej ruky. Evanjeliá nie sú dejepisné knihy ani životopisy. Sú to náboženské texty. No aké-také útržky obrazu z nich vydolovať predsa môžeme. Podobne aj ďalšie rukopisy, ktoré neboli zaradené do biblického kánonu - čriepok k čriepku a postupne sa nám začne vytvárať náznak mozaiky. Lenže náznaky obrazu dráždia fantáziu a podnecujú k tvorbe smelých konštrukcií. Im však lepšie pasuje tvár pútavého románu alebo literatúry faktu, než zdanlivo suchopárneho historického diela. Niektoré z týchto knižiek sa stali veľmi populárnymi. Veď kto by nepoznal „Da Vinciho kód“ od Dana Browna? Niektorí možno čítali aj staršiu knihu „Svätá Krv, Svätý Grál“, ktorú napísala trojica autorov - Michael Baigent, Richard Leigh a Henry Lincoln. V týchto knihách sa objavuje okrem iného aj názor, že Ježiš bol ženatý s Máriou Magdalénou a že ona bola jeho „Milovaným učeníkom“.

S podobnými knihami je vždy trochu problém. Brownova kniha je pútavá fikcia, v žiadnom prípade však nie zdroj poznatkov o dejinách. Na druhej strane, aj Brown pri písaní svojho románu čerpal zo starších predlôh, predovšetkým z apokryfných textov zo zbierky v Nag Hammádí. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim priblížiť jeden pohľad na túto tradíciu. Nebudem podrobne rozoberať otázku, či Ježiš bol alebo nebol ženatý, ani to, či jeho ženou bola Mária Magdaléna alebo niekto iný, hoci sa tejto téme nevyhnem. Pokúsim sa pozrieť na inú otázku, a to, kto bol Ježišovým „Milovaným učeníkom“. Vo všeobecnosti sa totiž prijíma, že to bol apoštol Ján, neskôr známy ako Ján Evanjelista, pretože sa mu pripisuje Jánovo evanjelium. V tomto článku sa pokúsim priblížiť trochu kontroverznú myšlienku, a to, že „Milovaným učeníkom“ bola práve Mária z Magdaly.

Kto sa pozornejšie pozrie na Leonardovu fresku Poslednej večere, zbadá, že pri Ježišovi sa nachádza evidentne ženská postava. Isteže, dočíta sa, že je to apoštol Ján, dospievajúci mládenec, ktorý sa stal Ježišovým chránencom a ktorého v okamihu svojho ukrižovania zveril svojej matke, Panne Márii. Zdravý rozum však nepustí - žena je žena, mládenec zas mládenec. Dan Brown (a iní autori) túto maľbu preto vykladajú ako zobrazenie Márie Magdalény a zdá sa, že to považujú za senzačné odhalenie. Ako to však pri takýchto záležitostiach už býva, niečo na tých senzáciách je, a niečo zas nie je. Leonardova Posledná večera je bezpochyby obdivuhodné dielo. Ibaže nie kvôli ženskej postave po boku Ježiša. Leonardo tu totiž nasledoval staršie stredoveké zvyklosti zobrazovania „Milovaného učeníka“. Ako to však s „ním“ teda bolo a prečo ho stredovekí umelci zobrazovali ako mladé dievča? Toto je podľa môjho názoru skutočne zaujímavá otázka. / ilustračný obrázok uprostred /

Povedali sme si, že zobrazovanie „apoštola Jána“ (Či Márie Magdalény?) ako mladého dievčaťa patrí do pomerne bežnej výbavy stredovekého maliarstva. Apoštola Jána zobrazovali ako dievča, lebo bol „Najmilším učeníkom“ a dievčenský - panenský - obraz mal vyjadrovať jeho „čistotu“. Na Slovensku ho nájdeme napríklad v Katedrále Sv. Martina v Spišskej Kapitule. V tejto krásnej stavbe sa nachádza oltár Klaňania Troch kráľov, ktorý sa spomína už v roku 1478. V tom roku totiž dokončili nové gotické presbytérium (pre porovnanie, Da Vinci svoju fresku Poslednej večere namaľoval až v roku 1498). Na predele tohto oltára je obraz Krista, ako vystupuje z hrobu sprevádzaný dvomi anjelmi. Po bokoch sú vyobrazenia Panny Márie a „apoštola Jána“, pričom Ján je v súlade s tradíciou zobrazený ako mladé dievča.

Zaujímavé však je, že podľa Písma sa celý príbeh s vystúpením z hrobu udiala trošku ináč: Podľa Jána (J 20:1 a 11-16) to bola práve Mária z Magdaly, ktorá našla prázdny hrob a ktorej sa Ježiš zjavil ako prvý, doprevádzaný dvoma anjelmi:

(1) První pak den po sobotě Maria Magdaléna přišla ráno k hrobu, když ještě tma bylo. I uzřela kámen odvalený od hrobu. (2) I běžela odtud a přišla k Šimonovi Petrovi a k jinému učedlníku, jehož miloval Ježíš, a řekla jim: Vzali Pána z hrobu, a nevíme, kde jsou jej položili.
(3) Tedy vyšel Petr a jiný učedlník, a šli k hrobu. (4) I běželi oba spolu. Ale ten druhý učedlník předběhl Petra, a přišel prve k hrobu. (...) (11) Ale Maria stála u hrobu vně, plačici. A když plakala, naklonila se do hrobu. (12) A uzřela dva anděly v bílém rouše sedící, jednoho u hlavy a druhého u noh, tu kdež bylo položeno tělo Ježíšovo. (13) Kteřížto řekli jí: Ženo, co pláčeš? I dí jim: Vzali Pána mého, a nevím, kde ho položili. (14) To když řekla, obrátila se zpátkem, a uzřela Ježíše, an stojí, ale nevěděla, by Ježíš byl. (Ján 20:1-4 a 11-14 )

Marek (Mk 16:1-10) to uvádza trošku zamotane, najskôr spomína 3 ženy, potom však spomína len Máriu z Magdaly ako prvú, ktorá videla zmŕtvychvstalého Ježiša:

(1) A když pominula sobota, Maria Magdaléna a Maria Jakubova a Salome nakoupily vonných věcí, aby přijdouce, pomazaly Ježíše. (...) (9) Vstav pak Ježíš z mrtvých ráno v neděli, ukázal se nejprv Mariji Magdaléně, z nížto byl vyvrhl sedm ďáblů. (Marek 16:1,9)

Matúš (Mt 28:1-11) hovorí o dvoch ženách, o Márii z Magdaly a „inej Márii“, ktoré prvé zbadali Ježiša. Anjel tam bol len jeden, odvalil kameň. Ježiša stretli mimo hrobu, už na ceste k učeníkom:

(1) Na skonání pak soboty, když již svitalo na první den toho téhodne, přišla Maria Magdaléna a druhá Maria, aby pohleděly na hrob. (2) A aj, zemětřesení stalo se veliké. Nebo anděl Páně sstoupiv s nebe a přistoupiv, odvalil kámen ode dveří hrobových, a posadil se na něm. (3) A byl obličej jeho jako blesk, a roucho jeho bílé jako sníh. (4) A pro strach jeho zděsili se strážní a učiněni jsou jako mrtví. (5) I odpověděv anděl, řekl ženám: Nebojte se vy, neboť vím, že Ježíše ukřižovaného hledáte. (6) Neníť ho tuto; nebo vstalť jest, jakož předpověděl. Pojďte, a vizte místo, kdež ležel Pán. (7) A rychle jdouce, povězte učedlníkům jeho, že vstal z mrtvých. A aj, předchází vás do Galilee, tam jej uzříte. Aj, pověděl jsem vám. (8) I vyšedše rychle z hrobu s bázní a s radostí velikou, běžely, aby učedlníkům jeho zvěstovaly. (9) Když pak šly zvěstovati učedlníkům jeho, aj, Ježíš potkal se s nimi, řka: Zdrávy buďte. A ony přistoupivše, chopily se noh jeho, a klaněly se jemu. (Matúš 28:1-9)

Lukáš (Lk 24:1-31) to opisuje ešte dramatickejšie. V jeho podaní tam bolo viac žien: Mária z Magdaly, Mária - matka Jakubova, Jana a niekoľko ďalších. Pri hrobe stretnú len dvoch anjelov, ktorí im o tom povedia. Utekajú za učeníkmi a Ježiš sa prihovorí prvému Kleofášovi. Nenechá sa spoznať, takže učeníci ho rozpoznajú až večer, keď pri večeri láme chlieb. Túto ukážku však pre jej rozsah nebudeme uvádzať. Koho by to bližšie zaujímalo, nájde ju napríklad na stránke (všetky naše ukážky citujeme podľa Biblí Svaté Kralické).

Ak by sme to zhrnuli, tak ani v jednej verzii tohto príbehu sa neobjavuje Panna Mária a Ján. Tieto dve osoby sa tam totiž preniesli z iného príbehu, zo scény ukrižovania. No aj to v takej podobe, ktorá sa líši od biblického textu. Ako to však bolo v tom osudnom okamihu, keď Ježiš zomrel na kríži?

Jánovo evanjelium (Ján 19:25-27) opisuje známu scénu, ktorá sa u iných evanjelistov nevyskytuje. Pod krížom sa nachádzajú Ježišova matka Mária, jej sestra Mária Kleofášova a Mária z Magdaly. Tá scéna je zaujímavá:

(25) Stály pak blízko kříže Ježíšova matka jeho a sestra matky jeho, Maria, manželka Kleofášova, a Maria Magdaléna. (26) Tedy Ježíš uzřev matku a učedlníka tu stojícího, kteréhož miloval, řekl k matce své: Ženo, aj, syn tvůj. (27) Potom řekl učedlníkovi: Aj, matka tvá. A od té hodiny přijal ji učedlník ten k sobě. (Ján 19:25-27)

Prinajmenšom od dôb ranostredovekej cirkvi sa akosi automaticky táto pasáž vykladá tak, že „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“ je apoštol Ján. Ten sa však na tom mieste vôbec nespomína. Ak by sa dokázalo, že tu došlo k zámene („dcéry“ na „syna“ a „učedlnice“ na „učedlníka“), bol by to ďalší kameň do mozaiky. Nebola by to jediná úprava Písma, kde sa počas neskoršej redakcie uprednostnila mužská podoba pred ženskou. Hans Küng (2003: 44) píše, že podobná zmena sa dotkla listu apoštola Pavla Rímskym (Rim 16:7), kde sa podľa neho spomína „Júnia, významná medzi apoštolmi“. V neskorších odpisoch tohto textu sa Júnia zmenila na muža, ktorého meno je Junius (Juniáš). Kralická Biblia toto miesto prekladá takto:

Pozdravte Andronika a Junia, příbuzných mých a spoluvězňů mých, kteříž jsou vzácní u apoštolů a kteříž přede mnou byli v Kristu Ježíši. (Rímskym 16:7)

Určitá diskriminácia žien a umelé znižovanie ich významu v štruktúre cirkvi bolo následkom dvoch historických procesov spojených so šírením kresťanstva. V prvom rade šlo o spojenie ideí kresťanstva s helenistickými, najmä novoplatónskymi predstavami. V súvislosti s nimi sa na ženu postupne začalo pozerať ako na „niečo“ nízke, „čo“ má príliš blízko k hmote, pozemskému životu a najmä k sexualite. V druhom rade šlo o postupne budovanie centralistickej štruktúry podľa vzoru rímskeho štátneho aparátu. Tu treba poznamenať, že v tejto súvislosti býva nespravodlivo obviňovaný apoštol Pavol. V rozpore s tým, ako sa zvyčajne vykladajú jeho slová z 1. listu Korinťanom (predovšetkým 7. kapitola), Pavol vôbec neznižuje význam ženy, práve naopak. V jeho dobe bolo v oblasti Stredomoria rozšírené dôsledne patriarchálne usporiadanie, v rámci ktorého bola žena považovaná takmer len za majetok manžela. Ak čítame tento Pavlov list v tejto súvislosti, uvedomíme si, že Pavol presadzuje maximálnu v danej dobe možnú vyváženosť medzi mužom a ženou:

(3) Muž k ženě povinnou přívětivost okazuj, a tak podobně i žena muži. (4) Žena vlastního těla svého v moci nemá, ale muž; též podobně i muž těla svého vlastního v moci nemá, ale žena. (5) Nezbavujte jeden druhého, leč by to bylo z společného svolení na čas, abyste se uprázdnili ku postu a k modlitbě; a potom zase k témuž se navraťte, aby vás nepokoušel satan pro nezdrželivost vaši. (1 Korintským 7:3-5)

Dokonca ani rozdielnosť náboženského presvedčenia nie je podľa Pavla dôvodom k rozvodu („prepusteniu“), ako vidíme z ďalších riadkov v tejto epištole (1 Korintským 7:10-15). Je len málo veršov, v ktorých sa Pavol odvoláva na zaužívané usporiadanie, ktoré vyzdvihuje muža nad ženu - napríklad tento:

Chciť pak, abyste věděli, že všelikého muže hlava jest Kristus, a hlava ženy muž, hlava pak Kristova Bůh. (1 Korintským 11:3)

Ďalej však apoštol Pavol toto tvrdenie upresňuje. Týka sa to najmä poriadku v rámci bohoslužby, pričom vysvetľuje symbolický význam pokrývky hlavy. Aj toto miesto však využíva na výzvu k úcte k ženám:

(7) Mužť nemá zavíjeti hlavy své, obraz a sláva Boží jsa, ale žena sláva mužova jest. (8) Nebo není muž z ženy, ale žena z muže. (9) Není zajisté muž stvořen pro ženu, ale žena pro muže. (10) Protož máť žena míti obestření na hlavě pro anděly. (11) Avšak ani muž bez ženy, ani žena bez muže, v Pánu. (12) Nebo jakož žena jest z muže, tak i muž skrze ženu, všecky pak věci z Boha. (1 Korintským 11:7-12)

Isteže, mohli by sme v príkladoch pokračovať. Pre náš výklad je však zaujímavá aj prax, ktorú dodržiavali pavlovské cirkvi a ktorým vlastne boli tieto epištoly určené. Kresťanské cirkvi (zbory), ktoré boli v spojení s apoštolom Pavlom, boli počas 1. a začiatkom 2. storočia nášho letopočtu usporiadané oveľa menej centralisticky, než to bolo v neskorších dobách. Neexistoval faktický rozdiel medzi „klérom“ a „ľudom“. V súlade s Pavlovým učením mali ľudia v cirkevných zboroch vykonávať takú službu, na ktorú mali špeciálne dary Ducha Svätého. Pritom najvyššiu autoritu v týchto zboroch nemali biskupi ani presbyteri (starší), ale učitelia, proroci a apoštoli (zvestovatelia; pochopiteľne, nemyslia sa tým Ježišovi dvanásti). A práve medzi týmito ľuďmi je známych pomerne veľa žien. Až neskôr, približne od polovice druhého storočia, sa začala v zboroch postupne ustanovovať hierarchia, na čele ktorej bol biskup, jemu boli podriadení „starší“ - presbyteri a najnižšie miesto v hierarchii mali „slúžiaci“ - diakoni. Tým sa však, spolu so zavedením obradného svätenia biskupov, zaviedlo rozdelenie medzi klérus (duchovenstvo) a ľud. No a v súlade s vtedajšou kultúrou, ktorá bola charakteristická pre helenistické Stredomorie, boli funkcie v duchovenstve odoprené ženám. Tak vlastne začala určitá diskriminácia žien v rámci cirkvi, ktorá pravdepodobne spôsobila aj zmienené zmeny v texte Písma.

Vráťme sa však k „Milovanému učeníkovi“. Z úryvku z Jánovho evanjelia, ktoré sme citovali vyššie, by mohlo vyplývať, že vyjadrenie „iný učeník, ktorého Ježiš miloval“ (Ján 20:2) bolo opisné označenie určitého konkrétneho učeníka. Nebolo to však úplne inak? Nedobehla Mária Magdaléna jednoducho ku dvom blízkym Ježišovým učeníkom, k Petrovi a „inému“, ktorého meno nepoznala? V žiadnom prípade sa totiž z toho miesta nedá usúdiť, o koho v tej súvislosti mohlo ísť. V tejto súvislosti však existuje viac dohadov, z ktorých viaceré sú kontroverzné. Jedným z nich je napríklad názor, že „milovaným učeníkom“ bol Lazár. Podstatne lepšiu oporu v textoch má však domnienka, že Milovaným učeníkom nie je nikto iný, než Mária z Magdaly.

Určitou podporou pre tento názor je aj neskoršia apokryfná literatúra. Napríklad vo Filipovom evanjeliu (datovanom približne do rozmedzia rokov 180-350), ktorého koptský variant sa nachádzal v známom súbore rukopisov z Nag Hammádí, sa píše:

Tri Márie neustále chodili s Pánom: jeho matka, jej sestra [pozn. red.: pravdepodobne sesternica] a (tá) z Magdaly - tá, o ktorej sa hovorí, že je jeho družkou. Takže jeho (pravá) Matka a Sestra a Družka sa (rovnako volá) Mária. (Filip 36, resp. NHC II.3.59.6-11)

(59) Múdrosť, ktorú (ľudia) nazývajú neplodná (neproduktívna), je Matkou Anjelov. A Družkou (Krista) je Mária z Magdaly. (Pán miloval) Máriu viac, než (všetkých ostatných) Učeníkov, (a on) ju často bozkal na (pery) [pozri Príslovia 24:26, Veľpieseň 1:2]. Druhé ženy videli jeho lásku k Márii (a) hovorili mu: „Prečo Ty miluješ (ju) viac, než nás všetkých?“ Spasiteľ odpovedal, hovoriac im: „Prečo nemilujem vás tak, ako ju?(60) (Ak) je slepý (človek) spolu s tým, ktorý vidí, v tme, nelíši sa jeden od druhého. Keď však príde svetlo, vidiaci svetlo uzrie, no slepý ostane v tme.“ (Filip 59-60, resp. NHC II.3.63.32ff)

Pobozkanie na pery je prejavom ľudskej náklonnosti (ako nám hovorí odkaz na Veľpieseň):

Ó by mne políbil políbením úst svých; nebo lepší jsou milosti tvé nežli víno. (Veľpieseň 1:2)

Bozk je však aj biblickým obrazom prejavu hlbokej úcty, ako vidíme na ďalšom mieste, na ktoré Filipovo evanjelium odkazuje:

Bude líbati rty toho, kdož mluví slova pravá. (Príslovia 24:26)

Najmä z naznačených súvislostí je zrejmé, že Filipovo evanjelium veľmi vysoko vyzdvihuje úlohu Márie Magdalény. Podľa neho teda nejde „len“ o ženu, ktorá kráčala po boku Ježiša Nazaretského, ale aj o osobu, ktorá mala rešpekt a úctu aj ako „vidiaca v tme“. Treba povedať, že takéto chápanie identity Milovaného učeníka je špekulatívne a vyžaduje si podrobnejšie skúmanie. No napriek tomu, že odporuje „pravovernému“ výkladu, nedá sa zmiesť zo stola ako nepodložená zlátanina. Ide o tézu, ktorú sa snaží obhájiť viacero renomovaných bádateľov. Najvýznamnejšou medzi nimi je profesorka religionistiky so zameraním na dejiny raného kresťanstva na Princetonskej univerzite, Elaine Pagels. Ďalšími bádateľmi, ktorí svojimi výskumami podopierajú tézu o Márii Magdaléne ako o „milovanom učeníkovi“ a družke Ježiša, sú napríklad Mervyn W. Meyer, Esther de Boer a Ramon K. Jusino. Posledný menovaný dokonca Márii z Magdaly pripisuje aj autorstvo štvrtého - „Jánovho“ evanjelia. Tento smer bádania teda predstavuje svojskú stopu pri odhalení iného možného výkladu biblických dejín, ale aj ich neskoršieho tradovania. A to napríklad aj v podobe zobrazovania „najmilšieho apoštola“ v podobe mladého dievčaťa, trošku násilne interpretovaného ako symbolické stvárnenie apoštola Jána...

Gorimír, September 2005

Poznámka autora:

Príbuzenské vzťahy....

V citáte z Filipa (Filip 36) a Jána (Ján 19:25) sa vyskytuje "Mária, sestra jeho (Ježišovej) matky", resp. "Mária Kleofášova":

"Tri Márie neustále chodili s Pánom: jeho matka, jej sestra a (tá) z Magdaly - tá, o ktorej sa hovorí, že je jeho družkou." (Filip 36)

Dopísal som tam poznámku, že ide pravdepodobne o sesternicu. Ibaže to nie je vôbec také jasné. V skutočnosti je to značne zamotané. Táto Mária mohla byť voči Panne Márii v prakticky ľubovoľnom príbuzenskom vzťahu - niekde sa udáva ako "sestra", inde to vyzerá skôr na sesternicu. Grécky výraz nám tu nepomôže, lebo je viacznačný.

Grécke "Maria he tou Klopa" znamená Mária Kleofášova, čo môže byť manželka, ale aj dcéra. Kleofáš je s najväčšou pravdepodobnosťou Alpheus (grécky variant aramejského, hoci pogréčteného mena). V tom prípade by táto Mária bola matkou Jakuba Menšieho, teda jedného z dvanástich apoštolov (Matúš 10:3 a 27:56).

Tento príklad ukazuje, že aj zdanlivo triviálna vec (príbuzenský vzťah medzi dvoma osobami spomínanými v texte) môže byť poriadne zamotaná. Preto je vždy problém s výkladom toho-ktorého miesta v Biblii alebo v iných starovekých textoch.

To potom zdanlivo vedie buď k nekritickému fundamentalizmu (ľudia sa upnú na jednu možnosť prekladu a výkladu a tej sa držia doslovne), alebo naopak k úplnej skepse (v zmysle, že aj tak tomu nemožno porozumieť). Medzi týmito dvomi extrémami je však široké pole pôsobnosti.

Pramene:
ROBINSON, James M. (gen. ed.) (1988): The Nag Hammadi Library in English. Revised edition. San Francisco, CA: Harper & Row (Pozn.: neudávame strany; ak by záujemca hľadal príslušné miesta v inej edícii knižnice z Nag Hammádí, čitateľovi budú lepšie nápomocné medzinárodné označenia spisov, ktoré uvádzame v zátvorke za citovaným úryvkom).

24. kapitola Lukášovho evanjelia sa nachádza napríklad tu: http://www.etf.cuni.cz/~rovnanim/bible/k/Lk24.php
Biblí Svatá Kralická. Dostupné online: http://www.etf.cuni.cz/~rovnanim/bible/
Článok Ramona Jusina je zas tu: http://ramon_k_jusino.tripod.com/Magdalene.pdf

Literatúra:
JUSINO, Ramon K. (1998): Mary Magdalene: Author of the Fourth Gospel? Dostupné online:
KÜNG, Hans (2003): Katolícka cirkev. Stručné dejiny. Bratislava: Slovart
MEYER, Mervyn W. a de BOER, Esther A. (2004): The Secret Tradition of Mary Magdalene, the Companion of Jesus. SanFrancisco, CA: Harper
PAGELS, Elaine (1989): The Gnostic Gospels. Reissue edition, Vintage Books

 Z diskusie:

Učednica: Predstava, že jednou z učedníkov Ježiša, navyše v pozícii toho najmilšieho, "vidiaceho v tme", je žena je úžasná a povzbudivá... Zaslúžené, najmä v kontexte povýšeneckých postojov tradovaných voči ženám všeobecne ... napokon, toto by mohlo obhájiť úlohu žien v cirkevnej (katolíckej) hierarchii: predstavte si, že by sa jedného dňa stala Pápežom žena - teda pápežkou. A zmenila by celkové postoje v cirkvi nielen voči ženám, ale k dogmám ako takým, pretože by zaviedla prístup k veciam cirkevným srdcom a nie púhym rozumom...

Pesach: Pesach ( פסח ) – Pascha, Veľká noc, nepatrí medzi tzv. Vysoké sviatky ( Roš ha-Šana, Jom Kipur). Jedná sa o jeden z menších, tzv. pútnych (pútnických) sviatkov. Tento sviatok, spolu s ďalšími dvomi pútnymi sviatkami (Šavu´ot, Sukot) je ale daný už v Tóre (2.M), takže je veľmi významný a radostný (oslobodenie z egyptského zajatia). V židovských rodinách sa dodržiava veľmi dôsledne a všetci sa neho tešia.
Posledná večera Rabiho Nazarejca a jeho žiakov bola nepochybne Seder ( רסד ). Teda večera / domáca bohoslužba počas tohto židovského sviatku.
Hagada ( הגדג ) je kniha, ktorá veľmi presne určuje spôsob vykonania tejto večere (Hagada šel Pesach) a teda aj postavenie a úlohu každého člena rodiny. Žena (manželka/matka) tu má svoje nezastupiteľné a veľmi významné miesto.
Pre Rabiho mala táto večera dvojaký význam. Obecne – začiatok (nového, slobodného života), individuálne – koniec (jeho pozemského života).
Je teda dosť ťažko predstaviteľné, aby pri takejto významnej udalosti neboli splnené všetky podmienky, ktoré pre túto večeru/bohoslužbu Hagada predpisuje.
Matka hlavy „rodiny“ (Rabiho) nebola v tej chvíli taká dôležitá. Manželka (Rabiho) áno.
Ak teda pripustíme, že Mária z Magdaly bola Rabiho ženou (manželkou/družkou), potom tam určite nemohla chýbať …