Ale ked ho voľakto stretol, hneď sa ho opýtal: A prečo sa neoblečieš?

,,Nikdy ma to nenapadlo", odvetil človek.

,,A kam ideš?" pýtali sa ho.

,,Neviem," povedal človek.

,,A prečo si pískaš stále tú istú pieseň?" vypytovali sa znova a znova.

,,Nikdy som o tom nepremyšlal," hovoril človek.

A pískal si ďalej.

Jedného dňa prišiel na jedno miesto a na tom mieste bola lúka a uprosterd lúky sedeli anjeli.

Mali velikánske snehobiele krídla.

Človek si sadol do trávy a pozeral sa na anjelov.

,,A mne preto narastli krídla, lebo som bol veľmi dobrý," povedal jeden anjel.

V tej chvíli mu krídla trochu zožltli.

,,A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi skromný," povedal druhý anjel.

No len čo to povedal, aj jeho krídla stmavli a zožltli.

,,No a mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi tichý," chválil sa ďalší anjel.

V tom okamihu mal krídla škaredé a temné ako ostatní.

Celý deň sa anjeli chválili a ich krídla boli čoraz tmavšie a žltšie a menšie.

Človek sa pozeral na anjelov, ale nepremýšlal o tom. Vstal, zobral píštalku a vykročil za svojim nosom.

A keď prišiel k úpetiu vysokej hory, ani mu nenapadlo zastaviť sa. Iba kráčal a pískal si a stúpal, až bol odrazu celkom hore, na samom vrchu hory.

Ale pretože o tom nikdy nepremýšľal, stúpal ďalej.