Opakovane ma tam prekvapujú tvrdenia typu: Buddha veril v Boha (nezrodené = Boh), alebo o zvrátenosti bódhosattvov, čo je podľa autorov odpadnutý buddhizmus. Z týchto a podobných tvrdení jasne vyplýva IBA neznalosť buddhizmu a navyše ich snaha ho transformovať na niečo, čím nikdy nebol.

            Buddha jasne postuloval, že sa vyhol štyrom extrémom (ktoré boli vo vtedajšej Indii bežné), a že jeho cesta vedie pomedzi tieto štyri. Ktoré to sú?

1. tvrdenie, že veci (dharmy) absolútne existujú
2. tvrdenie, že veci absolútne neexistujú
3. tvrdenie, že veci existujú aj neexistujú zároveň
4. tvrdenie, že veci ani existujú ani neexistujú zároveň

Jeho cesta vedie pomedzi tieto štyri extrémy. Preto Buddha hovorí o nezrodenom, nezloženom, atď a nebyť tohto nezrodeného a nezloženého, nebolo by ani zrodené a stvorené. Tu však Buddha rozhodne nemal na mysli Boha – Stvoriteľa, ktorého v iných sútrach popiera. Buddha hovoril o vzájomnej závislosti veci (pratiča samutpáda), a rovnako by sa dalo ono tvrdenie čítať z druhej strany, teda: nebyť zrodeného, zloženého, nebolo by ani nezrodené, nezložené... Prečo Buddha používa pre vyjadrenie tejto reality, ktorá sa inde nazýva dharmakájou , výraz „nezrodené“? Pretože, akýkoľvek názov pre túto skutočnosť (či skôr stav) by v sebe zahrňoval aj jeho protiklad a nevyhnutne by viedol k jeho konceptualizácii a teda uchopovaniu mysľou, čim by sa praktikujúci ocitol opäť v samsáre. Pre lepšie potvrdenie týchto myšlienok by som si na začiatok dovolil citovať z textu „Náhrdelník náhľadov“, ktorý v 9. storočí skomponoval Padmasambhava. V ňom sa jasne hovorí o štyroch školách, ktoré majú z pohľadu buddhizmu svetský náhľad:

1. Náhľad Čalpov:

Tu sú zhrnutí všetci tí, ktorí sa vôbec o žiadny duchovný život nezaujímajú, starajú sa iba o potešenie v tomto živote a nevedia, že exitujú aj životy ďalšie. Prosto, úplný materialisti.

2. Náhľad Gjangpenpov:

Tu sa nachádzajú všetky kategórie ľudí, ktorí tiež nepripúšťajú iné životy, ako súčasný, avšak veria na určité duševné sily a používajú ich na zlepšenie ich situácie, postavenia, atď. Sem by sa snáď dali zhrnúť rôzne šamanské a podobné smery.

3. Náhľad Murtugpov:

Títo takisto neveria v zákon karmy, popierajú minulú a budúcu existenciu, tvrdia, že všetko povstáva náhodne a náhodne takisto zaniká, aj keď pripúšťajú existenciu nezávislej podstaty (alebo „ja“) v javoch, táto neexistuje pred ich vznikom, ani po ich zániku.

4. Náhľad Mutegpov:

Títo uznávajú existenciu večného „ja“ v javoch, k čomu došli na základe predchádzajúcich analýz. Delia sa na tri skupiny: tí, čo uznávajú existenciu následku, ale nie príčiny; tí čo úplne prekrúcajú zákon príčiny a následku; tí, čo uznávajú existenciu príčiny, ale nie následku.

            Prví teda veria, že to, čo sa nazýva „podstata“ je nemenné a večné, a že všetky ostatné veci sú samotnou touto „podstatou“, aj keď táto nieje príčinou existencie týchto vecí. Všetko, čo prežívame a je spojené s pominuteľnosťou, utrpením, nárastom a úpadkom, je len dočasným vlastníctvom tejto „podstaty“. Veria, že všetky veci existujú od samotného počiatky, bez toho, aby mali nejakú príčinu. Preto sa uvádza, že uznávajú následok, ale nie príčinu.

            Ďalší prekrúcajú zákon karmy. Títo spravidla veria v Boha Stvoriteľa, ktorý určuje všetko, má v rukách nitky osudov všetkého. Po svojich nasledovníkoch chce, aby mu prinášali obetiny, čím si zaistia lepší osud. U nás to poznáme predovšetkým zo židovskej tradície, kedy uctievateľ zabije na oltári barančeka, alebo holuba, aby si tým vytvoril zásluhy. Proste, za negatívny čin (zabitie živej bytosti) očakávajú pozitívny následok.

            Tretí veria, že primárnou príčinou je stvoriteľ, alebo Ja, ktoré je večné, prítomné vo všetkých bytostiach, ako ich podstata, ktorá je nemenná. Ich náhľad je založený na troch bodoch: večné Ja vykonáva iba akt stvorenia, ako príčinu, následok je pominuteľný a podlieha zmene, následok sa prejavuje iba raz, nemá moc tvoriť a rozpúšťa sa späť do tohto Ja.

Toto sú teda vo všeobecnosti náhľady, ktoré sám Buddha popieral a považoval za nesprávne, ba dokonca svetské. Rozhodne nie je vhodné dávať rovnítko medzi Buddhovo „Nezrodené“ a pojem „Boh“.

            Ďalším argumentom je filozofia prázdnoty, šúnjaty. Známa Sútra srdca je vlastne zhrnutím a kondenzovaním (hrdaja – esencia, srdce) náuk pradžňa páramitá (dokonalosť múdrosti). V nej sa dočítame o postulovaní vzájomnej závislosti javov. Pri jej štúdiu treba mať na pamäti skutočné významy pojmov, akým je napr. šúnjata. Tento význam nachádzame vysvetlený už v pálijskom kánone a hinajáne. Už tam sa hovorí o tom, že všetky javy sú prázdne (šúnja). Prázdne od čoho? Od akejkoľvek nezávislej existencie, či večnej podstaty, ktorá sa vtedy v Indii všeobecne nazývala átman – jástvo. Buddha túto filozofiu rozvinul už v prvom kázaní o štyroch ušľachtilých pravdách. Podrobnejšie sa tomu venoval v náuke pratiča – samutpáda, ktorá sa nachádza aj v pálijskom kánone, prekladaná ako reťazec vzájomnej závislosti. Tu Buddha jasne ukazuje, že existuje iba reťazec príčiny a následku a jeho koreňom je nevedomosť o skutočnom stave vecí. Žiadna trvalá podstata, či snáď Boh Stvoriteľ tu nie je uvedené.

            V Sútre srdca je táto závislosť vyjadrená v slávnych veršoch:

            Tvar je prázdnota a prázdnota je tvar.

            Mimo prázdnotu nie je tvar a mimo tvar nie je prázdnoty.

Obidva sú vzájomne závislé. Stále si treba pamätať, že v kontexte buddhizmu, nie je prázdnota niečo nezávislo, prvotne existujuce, práve naopak – je to neprítomnosť niečoho takto opísateľného. Teda, nie je tu prvotne prázdnota, z ktorej sa veci vynárajú a do ktorej sa rozpúšťajú, podobne ako vo filozofii bráhman. To by sme sa ocitli na úrovni vyššie opísaných mutegpov. Je len vzájomná závislosť. Veci sú prázdne, a pretože sú prázdne, je možné vyslobodenie.

            Absolútna pravda, podľa buddhizmu prekračuje všetky koncepty mysle a akékoľvek pozitívne vyjadrenie je zavádzajúce. Preto Buddha radšej hovorí, čo ňou nie je, než aby povedal, čo ňou je. Dával veľa príkladov na to.

            Ďalšia častá dezinterpretácia autorov sa týka sľubu bódhisattvov a ich ideálu. Neviem kde sa dostali k názoru, že princíp bódhisattvu spočíva v sľube, že počká, kým všetky bytosti nedosiahnu osvietenie a až potom ho dosiahne on sám. To je úplne mylná inerpretácia.

            Historicky vzaté, táto tradícia pochádza tiež od samotného Buddhu. Je vyjadrená v jeho motivácii, prečo sa vydal na cestu hľadania. Buddha prežil svoju mladosť v prepychu paláca, netušiac o utrpení a smrti. Keď však pri svojich slávnych vychádzkach mimo palác objavil utrpenie ľudí, bol zdesený osudom, ktorý je nevyhnutný pre každého z nás. Urobil teda sľub, že dosiahne oslobodenie, pre blaho a úžitok všetkých ľudí, aby ich mohol potom túto objavenú cestu učiť. V náuke sa obecne dáva často príklad slepca, ktorý vedie slepých, až všetci padnú do jamy. To znamená, že človek sa musí najskôr uzdraviť sám, kým môže pomáhať ostatným. Alebo iný príklad: máte ťažko chorého priateľa, ktorý leží v nemocnici. Prídete ho pozrieť. Stená v bolestiach. Ale vy, pokiaľ nie ste sám doktor, nedokážete urobiť vôbec nič, len tam stáť a pozerať sa. Takisto ľudia, ktorí neprešli duchovnou cestou až k jej koncu, nemajú schopnosti účinne pomáhať duchovne druhým. Sľub je teda postavený na uvedomení, že naša snaha nemá byť egoistická, pretože je to práve ego –ilúzia ja- čo chce byť slobodné a večne šťastné, hoci aj pomocou duchovných metód. Tento koreň sa snažíme vyvrátiť od samotného počiatku cesty a praxe. Ideál bódhisattvu je teda postavený na rozhodnej snahe dosiahnuť najskôr najvyššie osvietenie a potom pomáhať druhým. Skutočný preklad slova bódhisattva je literárne „veľký hrdina“, pretože sa nebojí túto cestu abslovovať v prospech ostatných bytostí. Tu sa na veci ale už pozerá inak, pretože z pohľadu buddhu, nie je nič reálne, večne existujúce, a tak, hoci sa buddha narodí trebárs v oblastiach pekla, nie je tam v dôsledku svojej karmy a teda nie je podmienený jeho utrpením, to treba mať na pamäti. Je tam len vďaka nesmiernemu súcitu a spojeniu, ktoré má s niektorými bytosťami tam žijúcimi a trpiacimi. Len na základe týchto druhotných príčin  sa dokáže rozhodnúť ďalej rodiť, ale ako som už napísal, jeho zrod nie je výsledkom jeho karmy, ktorú už na ceste prečistil, ale naopak, zažíva tzv. absolútnu pravdu prázdnoty všade kde je a netrpí.

            Neviem, čo môže ľuďom na tom pripadať zvrátené, či dokonca odpadnuté od buddhizmu.

            Za úplne najnešťastnejšie ale považujem snahu niektorých autorov interpretovať buddhizmus, či iné smery, z pohľadu svojho vlastného smeru. Napríklad tvrdiť, že v buddhizme musela existovať atmavičára, len sa na ňu nejako zabudlo. Neviem si predstaviť, že by nejaký majster učil svojich žiakov nejakú hlavnú metódu, a oni by na ňu jednoducho zabudli. V prípade buddhizmu je to obzvlášť podivné tvrdenie. Buddhisti asi jediný kladú veľký dôraz na čistú líniu predania náuky od Buddhu až po súčasnosť. Najmä vo vadžrajáne je to nevyhnutné. Ale nájdeme niektoré línie aj v tradícii sútry. Jedna sa nachádza napríklad v Tribúnovej sútre šiesteho patriarchu. Pokiaľ sa nejaká línia stratila, náuka sa ďalej neodovzdávala, až kým sa línia neobnovila, napríklad prostredníctvom termy (termy sú doslova poklady náuk, skryté dávnymi majstrami na rozličných miestach). O hodnovernosti náuk termy sa viedla síce polemika, avšak nálezy v Tung Huane, zapadnutom kláštornom meste v púštnych oblastiach západnej Číny, priniesli na svetlo pôvodné texty niektorých náuk, ktoré v súčasnosti kolovali už len ako znovu-objavené termy. Porovnanie starého textu s novým prinieslo milé prekvapenie: text bol úplne zhodný, až na gramatické nepresnosti (viac viď: John Reynolds: Golden Letters, www.vajranatha.com).

            Aby som však úplne opravil omyl autorov: metóda atmavičáry v buddhizme stále existuje, predovšetkým vo vyššej tantre a dzogčhene, avšak, samozrejme, v inom kontexte.

            Pokiaľ sa budeme dívať očami jednej náuky na inú, tak samozrejme nájdeme veľa zhodných vecí a môžeme nadobudnúť dojem, že je to to isté.  Avšak, ako dobre poznamenal na začiatku náuk Lopon Tenzin Namdak Rinpočhe, aj krava má oči, uši, ústa, nos, ako človek a predsa nemôžeme povedať, že krava je človek. Rovnaký princíp platí aj pre rozličné náuky. Každá náuka v buddhizme má tri charakteristiky: náhľad, meditáciu, jednanie. A práve náhľad – čo je vlastne vysvetlenie filozofického základu danej náuky – určuje smerovanie a konečné dosiahnutie. Ak máme rozdielne náhľady, hoci robíme rovnakú metódu, výsledky budú zákonite iné. Preto si myslím, že je nevhodné komentovať napr. buddhizmus z pohľadu advaity. Ak budeme veľmi hľadať, nájdeme duchovnú cestu aj napr. v trilógii Matrix. Neo na začiatku prostredníctvom majstra Morfea, objaví svoje pravé Ja, a vtedy sa začína jeho duchovný boj a očista, až nakoniec zvíťazí nad svojim egom –agentom Smithom- a rozpustí ho. Takto by sme mohli nájsť duchovnú cestu všade, ale bude to len pseudo-duchovno. Podobne nevhodné sa mi tiež zdá vkladať do úst Ježiša, to čo nikde nehovoril (Ja som je cesta....!) Musíme mať na pamäti, že hoci rozličné systémy majú veľa zhodných prvkov, majú aj svoje presné odlišnosti a preto by sme ich nemali miešať. Tak v nás vznikajú iba rozpory. Myslím, že toto je aj účel, prečo napr. lama Ole neodporúča svojim žiakom mať majstrov z iných tradícií.

            Cieľom tohto článku je len vyjadriť a citovať stanovisko buddhizmu, tak ako je interpretované v pôvodnej náuke. Nechcem rozhodne znevažovať prínos iných systémov, atď. Dovolil som si len citovať z pôvodných textov. Ostatne, ak bude mať čitateľ záujem, môže sa o tématike dozvedieť ďaleko viac napr. na webových stránkach  www.lamrim.com, kde sú voľne k stiahnutiu prednášky Jeho Svätosti 14. Dalajlámu Instructions on the Garland of Views, The Heart Sutra, a iné. Rovnako by som odporúčal aj www.vajranatha.com, stránky Johna Reynoldsa, ktorý má skvelý dar podať veľmi zložité veci buddhistickej filozfie, prijateľným spôsobom.