Rainer Kakuschka (63) je diplomovaný psychológ a pôsobí vo Viedni ako nezávislý publicista. Dlhé roky bol okrem iného aj redaktorom istého ezoterického časopisu. Slovenskému čitateľovi je známy svojou knihou Meditácia stručne a prakticky (vyd. EVOS, Bratislava 1998, 183 s.). Posledných 10 rokov sa však k ezoterike stavia kriticky. Nejde však o kritiku „zvonka“ pochádzajúcu od nejakého povrchného ignoranta. Práve preto, že pán Kakuska je známy ako skúsený praktik, môžu byť jeho názory na „zúčtovanie s ezoterikou“ zaujímavé a v mnohom inšpirujúce.
Osvietenie? Nie, ďakujem! To hovorí prinajmenšom muž, ktorý opustil rady ezoterikov, Rainer Kakuska. Má argumenty hodné povšimnutia.
„Vy ste ezoterik?“ - túto otázku som nikdy neznášal. Nechcel som si vešať na krk tabuľku a tak sa nechať pripočítať k nejakému táboru. Takže len zriedka som odpovedal jednoduchým „Áno“.
Nemohol som však poprieť, že som sa intenzívne zaoberal témami, ktoré sa považujú za ezoterické: meditácia, znovuzrodenie, médiumizmus, mágia, šamani, orákulum, apod. Študoval som psychológiu, ale tam som sa nič neučil o hraničných oblastiach ľudskej duše. Ani slovo o náboženských skúsenostiach, o tranze, telepatii či jasnovidectve. Dokonca aj slovo „duša“ patrilo na univerzite k zakázaným.
No s týmito vecami som sa potom predsa len stretol, a to ako žurnalista (časom som sa totiž začal venovať tomuto povolaniu). Fascinovali ma, tak som sa o nich informoval, a to stále dôkladnejšie; písal som o nich, a tak nejako sa stala „ezoterika a spiritualita“ mojou hlavnou oblasťou záujmu.
Na kongresoch, seminároch a tvorivých dielňach som strávil veľa času s ľuďmi, ktorí mali rovnaké záujmy. Spočiatku som sa medzi nimi cítil ako doma, bez akýchkoľvek výhrad. Vtedy, asi tak pred 20-timi rokmi (t.j. asi v 70-tych rokoch 20. stor., pozn. prekl.) vládla napätá nálada, klíma nádeje. Považovali sme sa za pripravovateľov globálnej obnovy. A tiež sme si boli istí s tým, že teraz aj my osobne budeme rásť; veď sme znovu objavili prastarú múdrosť a urobili ju znovu využiteľnou pre ľudí.
Kľúčovým pojmom modernej ezoteriky je „transformácia“. Ten, kto chce ostať takým, akým je, tu nič nestratí. Prakticky všetko, čo človek robí, má slúžiť jeho vnútornému rastu, rozvoju. Od stupňa ku stupňu sa má dosahovať vyššie vedomie, no a napokon konečný cieľ, teda osvietenie.
Vábivé výhľady pre nejakého priemerného smoliarskeho mestského neurotika, akým som bol. Je len čudné, že sa o tomto skvelom procese často písalo tak nudne, bez inšpirácie. Zakaždým som narážal na rovnaké obsahy, frázy, príklady, citáty. Texty hovorili o božskom potenciáli v nás všetkých, ale ich autori nedokázali majstrovsky zaobchádzať ani len s jazykom.
Kvôli môjmu povolaniu som rýchlo narazil na problém, ktorý sa mi časom stal dôverne známym. Tým je obrovský nesúlad medzi sľubmi a skutočnosťou. Akonáhle pozorujete, čo hlásatelia aj prívrženci tohto svetonázoru skutočne robili, javí sa vám toto celé oveľa menej veľkolepá, než ako to vyzerá z ich rečí.
Dnes poznám veľa, príliš veľa tvárí vzbudzujúcich rozčarovanie: osvietených učiteľov s katastrofálnym súkromným životom, duchovné spoločnosti plné rivality a pokrytectva, médiá, ktoré v tranze dokážu komunikovať s anjelmi, ale zato s ľuďmi vôbec, hľadačov, ktorí sa ponáhľajú od prelomu k prelomu, ale robia pri tom asi taký pokrok ako škrečok v šliapacom kolese.
Zažil som šamanov, ktorí pri lesnom požiari, kde by mohli pomôcť, nemali nič lepšie na práci než spievať spevy k Matke Zemi. Poznám redaktorov, ktorí písali vysoko duchovné články a zároveň spriadali na svojich kolegov poriadne intrigy, ako aj hviezdnych autorov s nemenej hviezdnymi manierami, ktorí dojímavo písali o nevyhnutnosti pokory. Podľa ich ovocia ich máte rozpoznať? Na tomto zasľúbení niečo poriadne smrdelo.
Bolo by iste veľmi nemúdre všetko, čo práve veda nedokáže vysvetliť, vyhodiť na smetisko dejín ako klam alebo švindeľ. Takýmto spôsobom sa počas posledných storočí zatlačili do podzemia významné oblasti ľudského života. No o nič múdrejšie nie je ani všetko to, čo patrí k týmto oblastiam, obklopovať svätožiarou. Ide totiž len o zámenu znamienok z mínusu na plus.
Moderná ezoterika je do veľkej miery len na hlavu postavený racionalizmus. Kde takzvaní skeptici popierajú všetko, čo im nezapadá do školských vedomostí, tam ezoterici uctievajú všetko to, čo skeptici odmietajú.
To vysvetľuje aj nedostatok súdnosti, pri ktorej sa do jedného hrnca hádžu tie najrôznejšie tradície. Indiáni, Tibeťania, Egypťania, Kelti, Germáni, Atlanťania, Mimozemšťania - to, čo ich skutočne zjednocuje, je to, že ich učenia odporujú viere vo vedu typickej pre západnú civilizáciu. Pre modernú teóriu a prax je to však príliš málo. Dávne poznanie prehltnuté naraz a bez strávenia neprináša pre dnešok mnoho dobrého.
Keďže by však ezoterici radi pôsobili múdro, vyvinuli si nezameniteľný žargón, pomocou ktorého si jednak sami, jednak druhým ľuďom sugerujú, že vo všetkom majú skvelý prehľad. Prinajmenšom dovtedy, kým sa človek na ich pojmy poriadne nepozrie. Spravidla hovoria len o tom, čím niečo nie je. „Jemnohmotné“ znamená, že „nie je z (bežnej) látky“, lenže čo to potom je? „Transcendentálny“ znamená „presahujúci“, lenže čo presahujúci? „Z inej dimenzie“ znamená „nie z tohto sveta“, ale odkiaľ teda?
Žiaden z týchto neo-mystikov nevie, čo vlastne znamená „zvýšenie osobnej frekvencie“ - všetci sa však zhodnú na tom, že by sa o to mal človek usilovať. Nikto nemá jasnú predstavu o osvietení, ale každý za ním kráča. Toto spojenie pojmov mäkkých ako slivka s jednoznačnými pravidlami správania stretáva človek v ezoterike na každom kroku. Mne to pripadá až podozrivo známe, a to konkrétne z bežných náboženstiev.
Kým tam sa hovorí „nevyspytateľné sú Pánove cesty, hlavné je, že sa modlíš“, ezoterika zas hovorí, že „toto prekračuje priestor, čas aj jazyk, ale v každom prípade je to nevyhnutné“. Kto takto argumentuje, ten skončil s realitou. Urobia všetko preto, aby sa vám v budúcnosti vyhli, len aby sa ich viera nevystavila skúške.
Preto sa ezoterici len neradi zaoberajú vecami, ktoré sa dejú mimo „spirituálnej dimenzie“. Teoreticky sú síce stále ešte presvedčení, že - s pomocou zmeny vedomia - zachránia planétu, ale to, čo sa vo svete skutočne odohráva, to je pre nich príliš negatívne a iba to škodí ich jemnohmotným energiám.
Aj v súkromí sa dbá práve o to, aby sa ustrážila úroveň vibrácií. To, čo si taký spirituálny človek myslí, robí, čo vlastní alebo má na sebe, to sa riadi prešpekulovanými normami. Solidarita tých, ktorí sa k tomu hlásia, má poskytovať optimálnu ochranu pred drsnou skutočnosťou.
Bezpochyby by sme všetko toto potrebovali: svetlo a lásku, múdrosť a vnútornú silu. Lenže to, že nejaké hnutie si tieto hodnoty ustavične berie do úst, ešte nič nehovorí o tom, že ich skutočne podporuje. Ja nevidím, že by sa tieto kvality a vznešené ciele medzi týmito hľadajúcimi naozaj uskutočňovali. Vidím len veľké množstvo ľudí, ktorí v hmlistej potrebe naplnenia neúnavne tiahnu od jedného workshopu k druhému, ktorí žiadnou cestou nekráčajú do konca a ktorí unikajú pred informáciami, ktoré by im snáď protirečili. Počujem kopu pekne znejúcich rečí, ktoré však nemajú žiaden obsah a nič neobjasňujú. Stretávam dobre zabezpečených občanov, ktorí sa tešia na nové tisícročie plné spirituality, hoci sa na inom konci sveta všetko rozlieta na kúsky. No a musím stále viac a viac premýšľať o tom, čo také by mohli ezoterici vykonať v časoch, keď sa zapodievajú tajomstvami Atlantídy alebo použitím virgule. Možno by skutočne mohli vylepšiť svet.
Preložené z:
KAKUSKA, Rainer (1996): „Meine Abrechnung mit der Esoterik“. P.M. Perspektive (Esoterik), 96/046, 18. Okt. 1996, s. 90-91
Se souhlasem redakce