Expedícia zložená z prof. Sumerlee, prof. Challanger, lord Roxton a novinár Malone sa dostanú na mesu, kde objavia svet dinosaurov.

Málokto ale vie, že podklady pre knižku dostal Doyle od cestovatela plukovníka Fawcetta (ten zmizol pri expedícii v džungli roku 1925), a ktorého aj zvečnil v postave lorda Roxtona.

Ale ešte menej ľudí vie, že mesa, na ktorej sa dej odohráva je skutočná. Jej fotografiu možno nájsť v knihe P. H. Fawcetta:Mato Grosso, pod názvom "brána do strateného sveta".

Po stopách tejto knižky sa vybral aj v roku 1979, vtedy ešte československý cestovateľ Jaroslav Mareš aj so štyrmi spoločníkmi. Hľadaná mesa je na hranici Brazílie a Venezuely a ani pohľad na ňu z vrchu nerozriešil jej hádanku.

Tu žijúce domorodé kmene vedia, že na každej mese (sú to vysoké, neprístupné skalné platne, roztúsené na hranici Brazílie s ostatnými štátmi) žije hekurá, duch zosobňujúci nejaké zviera. Niektoré pomáhajú, niektoré škodia, ale všetky si možno nakloniť. Všetky, až na tú hrozivú, desivú silu, ktorá sídli na mese Kurupirá - tak volajú aj tu sídliaceho netvora. Nikto ho nevidel, ale o to viac ľudí ho počulo. Na tomto mieste padajú malí kostlivci, a keď sa tam domorodci priblížia, mnohí padnú mŕtvy.

Len blázon by tam šiel! No a tak sa tomuto miestu domorodci vyhýbajú.

Marešova expedícia bola realistická, neverili na duchov a tak tam šli. Ešte aj keď cítili neopodstatnený strach, keď sa priblížili k útesu, považovali to za následok námahy, páľavy a hmyzu.

No dobre, určite na nálade nepridá, keď vidíte na stenách skalného útesu, síce krásne orchideje, ale vo vnútri kvetov čierne hlavy kostlivcov. Ale zvedavosť je väčšia a keď objavili na jednej menšej plošinke lebku jaguára, ešte viac túžili dosťať sa hore.

Lebka nevyzerala akoby spadla z vrchu, lebo bola celá. Skôr vyzerala akoby ju tam niekto umiestnil. Ale ako sa tam dostal, zdola určite nie.

Všetci mali po celý čas pocit, že ich sleduje niečo hrozivé, mysliace, niečo čo zaútočí, ak sa bude cítit ohrozené. Lenže oni boli našťastie realisti a tak napriek nemožným pocitom hľadali cestu nahor.

A zrazu šok, naproti nim pochodoval zástup trocandieros /sú to "milé" mravce, ktoré útočia na všetko čo cestou stretnú/.

Keď sa ale lepšie prizreli, tak videli, že trocandieros stoja/stoja?/a to čo sa mrví sú ich "príživníci". Celý zástup trocandieros bol bez života, akoby ich všetkých usmrtila neznáma sila v tom istom okamihu. A muselo to byť nedávno, keď príživníci ešte nezahynuli. Ale aká sila?

O niečo ďalej zase našli kostry malých opíc, ktoré akoby boli akoby zhadzované z vrchu/že by malí kostlivci?/ a z vrchu mesy rútiacu sa masu krvavočervenej vody. Ale cesta nahor nikde a skupina bola zo dňa na deň unavenejšia, malátnejšia. Jeden z nich si vytkol nohu, prišla víchrica, všetko rozmetala, museli sa vrátiť do civilizácie. A tak mesa naďalej stráži svoje tajomstvo.

Aký svet by asi uvideli, keby sa im podarilo vyliezť? Veď len známe zvieratá a rastlinky sú typické len pre túto lokalitu.

Je to určite preto, lebo Južná Amerika bola prvá, ktorá sa oddelila od prakontinentu GONDWANY, ešte za čias dinosaurov. Vývoj tu prebiehal izolovane od ostatného sveta. Aj so Severnou Amerikou sa spojili len pred necelými 4 mil. rokmi.

Ktovie aké zvieratá žijú v časti Južnej Ameriky, v miestach kde sa civilizácia nedostala.

"Mňa nemôžeš zastrašiť pekelným ohňom" hovorí diablovi zomierajúci zberač kaučuku. "Ja som žil v sertau".

Pozn. redakce Jitřní země:
Viz také články Kurupira - recenze knihy a Kurupira – zlověstné tajemství