Pri vážnom a prísnom skúmaní by sa totiž nevyhnutne muselo naraziť na cirkevný koncil, konaný v Konstantinopole v roku 553, na ktorom sa hlasovalo o vhodnosti, alebo nevhodnosti začlenenia učenia o prevtelovaní duší do kresťanskej vierouky. Nakoniec, nepatrnou väčšinou hlasov, zvíťazilo odmietavé stanovisko.

Z uvedeného faktu vyplýva nasledovné a sice, že vedenie o reinkarnácii tvorilo súčasť duchovného poznania prvých kresťanov. Ako dôkaz nám môžu poslúžiť aj niektoré texty priamo z Biblie.

V Matúšovom evanieliu, v 17. Kapitole, 10. verši je veľmi nápadný už názov: „Druhý príchod Eliášov.“ Ďalej sa píše: „Tu sa ho spýtali učeníci: „Prečo teda hovoria zákonníci, že najprv má prísť Eliáš?“ On im odpovedal: „Eliáš síce príde a všetko uvedie do pôvodného stavu, avšak hovorím vám, že Eliáš už prišiel, ale nepoznali ho a urobili s ním, čo len chceli. Tak aj Syn človeka bude trpieť od nich.“ Vtedy učeníci pochopili, že im hovoril o Jánovi Krstiteľovi.“

Ježiš teda otvorene hovorí, že Eliáš prišiel na svet znovu ako Ján Krstiteľ. A aby sa nedalo nenamietnuť, že ide o ojedinelý prípad, uveďme si ďalší príklad:

V Jánovom evanieliu, v 9. kapitole nazvanej: „Ježiš uzdravuje slepého od narodenia“ môžeme čítať: „Ježiš idúcky zazrel človeka slepého od narodenia. Jeho učeníci sa spýtali: „Učiteľu, kto zhrešil, tento a či jeho rodičia, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť skutky Božie.“

Zamyslime sa však nad logikou apoštolmi položenej otázky. Predkladajú v nej dve alternatívy, za ktoré podľa nich dotyčný pyká – jeho vlastnú vinu, alebo previnenie rodičov. Ak by ale bola aktuálna prvá z nich, čiže jeho vlastná vina, položme si otázku: Kedy mohol zhrešiť, ak bol slepý od narodenia? Logicky môžno odpovedať iba jediným spôsobom: K previneniu muselo dôjsť ešte pred terajším zrodením – v predchádzajúcom živote.

Ježiš svojou odpoveďou nepopiera právoplatnosť a logiku apoštolmi položenej otázky. Veď akoby aj mohol, keď vo svojom predchádzajúcom výroku o Eliášovi sám pripúšťa možnosť opätovného vtelenia. Ponúka iba tretiu možnosť, s ktorou apoštoli nerátali.

V súvislosti s uvedenými biblickými textami sa človeku chtiac, nechtiac natíska otázka: Ak sa v samotných evanjeliách nachádzajú zmienky o reinkarnácii, malo vôbec právo nejaké zhromaždenie hlasovať a následne úplne potrieť toto poznanie, dovtedy ešte živé v náuke prvotnej cirkvi? Žiaľ, cirkevný koncil si o niekoľko stáročí neskôr napriek všetkému predsa len dovolil „uzákoniť“ niečo, čo sa pri hlbšom skúmaní ukazuje byť v rozpore so slovami veľkého Učiteľa.

Ale majú snáď ľudia naozaj reálnu silu meniť svojimi rozhodnutiami Zákonitosti, panujúce vo stvorení, ktoré sú vo svojej podstate výrazom Božej vôle? Určite nie! Môžu ich len utajovať, kriviť a zahmlievať, čo však v konečnom dôsledku prináša škodu iba im samotným, pretože sa tak stávajú trestuhodne nevedomými Zákonov, ktorým je a zostane podrobený každý z nás bez rozdielu. Bez toho, či ich on osobne, alebo niekto iný schválil, alebo nie.

Vedomé utajovanie týchto skutočností nemožno preto vskutku nazvať inak, ako zločinom. Zločinom na celom ľudstve, ktoré bolo nezodpovedným rozhodnutím niekoľkých ľudí uvrhnuté do nevedomosti! A žiaľ, doteraz je v tejto nevedomosti zo všetkých síl aj naďalej udržiavané, čo je ešte omnoho trestuhodnejšie ...