Musím priznať, že smrť pekného nadaného mladíka aj mňa skormútila a s istou ľútosťou som si myslel: ako nezvyčajne veľa talentov musí byť na svete, že si ich príroda len tak zahadzuje. Lenže prírode je jedno, čo si o nej myslíme, a pokiaľ ide o talenty, v skutočnosti je ich naporúdzi toľko, že naši umelci by už čoskoro nemali nijaké publikum.

Ja však nemôžem žalostiť nad mládencovou smrťou preto, žeby sám bol utrpel škodu a pretože by ho osud kruto ozbíjal o to najlepšie a najkrajšie, čo naňho čakalo.

Kto v zdraví a šťastí dovŕšil sedemnásty rok a mal dobrých rodičov, ten v mnohých prípadoch nesporne prežil najkrajšiu časť svojho bytia. Ak sa život končí tak zavčasu, vyhne sa veľkým bolestiam a krutým zážitkom a divému životnému víru, nestane sa beethovenovskou symfóniou, ale malou haydnovskou komornou hudbou, a to veru nemožno povedať o živote mnohých ľudí.

V Haberlandovom prípade som o tom celkom presvedčený. Mladý človek naozaj prežil to najkrajšie, čo vôbec mohol prežiť, zavnímal niekoľko taktov takej nepozemskej hudby, že musela prísť smrť, lebo ďalší život už nemohol zaznieť iným, iba disharmonickým tónom. Žiak prežil svoje šťastie iba vo sne, to však zaiste neznačí, že bolo menšie, lebo väčšina ľudí prežíva sny oveľa plnšie ako život.

Na druhý deň po onemocnení, tri dni pred smrťou, mal gymnazista v začínajúcej horúčke takýto sen:

Otec mu položil ruku na plece a povedal: »Dobre viem, že u nás sa už toho nemôžeš veľa naučiť. Musíš sa stať dobrým a veľkým človekom a dosiahnuť mimoriadne šťastie, a to sa nezíska v rodnom hniezde. Počuj, čo ti poviem: najprv musíš vystúpiť na horu poznania, musíš vykonať čin a potom musíš nájsť lásku a byť šťastným človekom.«

Keď otec vravel posledné slová, akoby sa mu pretiahla tvár a zväčšili oči, na chvíľočku vyzeral ako starý kráľ. Nato bozkal syna na čelo a pobádal ho, aby šiel, a syn zostupoval po krásnych širokých schodoch ako z paláca, a keď šiel ulicou a práve sa chystal opustiť mestečko, stretla ho matka a zavolala: »Martin, vari chceš odísť a ani sa so mnou nerozlúčiš?« Ohromene na ňu pozrel a hanbil sa jej povedať, že si myslel, že už dávno zomrela, lebo ju videl pred sebou živú, krajšiu a mladšiu, ako si ju uchoval v spomienkach, áno, mala v sebe čosi dievčenské, a keď ho pobozkala, oblial ho rumenec a neodvážil sa jej bozk vrátiť. Hľadela mu do očí jasným modrým pohľadom, ktorý ním prenikol ako svetlo, a zakývala mu, keď zmätene odchádzal.

Ani sa nezačudoval, keď pred mestom namiesto hradskej a doliny s jaseňovou alejou uvidel morský prístav. Veľká staromódna loď s hnedastými plachtami čnela až po zlaté nebo ako na jeho obľúbenom obraze od Clauda Lorraina a čoskoro sa na nej plavil k vrchu poznania.

Loď a zlaté nebo však nenazdajky zmizli z dohľadu a žiak Haberland o chvíľu putoval po hradskej, ale už ďaleko od domova, k vrchu, ktorý v diaľave horel ako večerné zore, no ani zamak sa k nemu nepriblížil, čo ako dlho už putoval. Našťastie kráčal vedľa neho profesor Seidler a otcovsky mu riekol: »Tu nehodno použiť nijakú inú konštrukciu, iba ablativus absolutus. Iba s ňou sa zrazu ocitnete in medias res.« Hneď ho poslúchol a zišiel mu na um ablativus absolutus, ktorý akoby v sebe obsiahol celú minulosť jeho samého i minulosť sveta a so všetkou minulosťou skoncoval tak dôsledne, že Martina obklopovala už iba rozjasnená budúcnosť. A z ničoho nič sa našiel na vrchu, ale vedľa neho stál aj profesor Seidler a zrazu mu začal tykať, a aj Haberland tykal profesorovi a profesor sa mu zdôveril, že on je vlastne jeho otec, a kým hovoril, čoraz väčšmi sa na otca ponášal a láska k otcovi a láska k vede v žiakovi splynula a obaja boli mocnejší a krajší, a kým žiak sedel a rozmýšľal a obklopovali ho samé tušené zázračnosti, otec vedľa neho riekol: »Tak a teraz sa poobzeraj.«

Všetko naokolo bolo nevýslovné zrozumiteľné a všetko na svete bolo v najlepšom poriadku a jasné ako slnko, Martin dôkladne pochopil, prečo zomrela jeho matka, a predsa bola nažive; pochopil v samej podstate, prečo sú ľudia výzorom, zvykmi a rečou takí rozdielni, a predsa sú z jednej podstaty a takmer bratia, pochopil, že bieda a bolesť a mrzkosť sú preveľmi potrebné, bohom chcené a dané, že sa napokon stanú krásnymi a jasnými a nahlas vravia o poriadku a radosti na svete. A ešte kým si jasne uvedomoval, že teraz bol na vrchu poznania a že tam zmúdrel, cítil sa povolaný na čin. A hoci o rozmanitých povolaniach rozmýšľal už dva roky a ani pre jedno sa nerozhodol, teraz s určitosťou vedel, že je staviteľom. Nádherné bolo vedieť to a nemať o tom ani najmenšiu pochybnosť.

A už tu ležal biely a sivý kameň, brvná a stroje, naokolo stálo veľa ľudí a nevedeli, čo robiť, on však ukazoval rukami a vysvetľoval a rozkazoval, držal plány a stačilo mu iba kývnuť a naznačiť a ľudia už pribehli a boli šťastní, že robia rozumnú prácu, dvíhali kamene a posunovali vozíky, dvíhali tyče a otesávali balvany a vo všetkých rukách a v každom oku sa zračila staviteľova vôľa. Dom sa postavil a stal sa z neho palác, ktorý klenbami a predsieňami, dvormi a oblúkovitými oblokmi zvestoval celkom prirodzenú, jednoduchú, radostnú krásu; bolo jasné, že treba postaviť ešte niekoľko takých stavieb, aby utrpenie a bieda, nespokojnosť a mrzutosť naveky zmizli zo sveta.

Keď Martin dokončil stavbu, pocítil ospanlivosť a nebedlil už nad všetkým tak dôkladne. Počul, ako okolo neho znie niečo ako hudba a slávnosť a vážne, s pocitom zriedkavej spokojnosti, sa oddal hlbokej a krásnej únave. Jeho vedomie precitlo až vtedy, keď pred ním znovu stála matka a chytila ho za ruku. Vedel, že s ním teraz pôjde do krajiny lásky a on stíchol a čakal a zabudol na všetko, čo už na tejto ceste vykonal a prežil. Z vrchu poznania a z jeho palácovej stavby žiaril jas a žiarilo v ňom až do hĺbky precítené svedomie.

Matka sa usmievala a držala ho za ruku, kráčala dolu vrchom do večernej krajiny, mala modré šaty a idúcky mu zmizla a belasosť jej šiat sa stala belasosťou hlbokej vzdialenej doliny, a keď si to uvedomil, už nevedel, či matka naozaj bola pri ňom, alebo nebola, pochytil ho smútok, sadol si na lúku a rozplakal sa, bez bolesti, oddane a vážne ako predtým v tvorivom nadšení budoval a v únave odpočíval. Slziac cítil, že teraz stretne to najsladšie, čo človek môže zažiť, a pokúšal sa o tom uvažovať; hoci vedel, že je to láska, nevedel si ju dobre predstaviť a dospel k pocitu, že láska je ako smrť, že je naplnením a večerom, po ktorom už nesmie nič nasledovať.

Ešte to ani celkom nedomyslel, a už bolo znovu všetko iné, dolu v modravej doline hrala vzdialená utešená hudba a cez lúku prichádzala slečna Vosslerová, dcéra starostu mesta, a on zrazu vedel, že ju má rád. Mala tvár, akú vždy mávala, ale celkom jednoduché šaty ako Grékyňa, a sotva prišla, už sa zvečerilo a na oblohe žiarilo veľa veľkých jasných hviezd.

Dievča s úsmevom zastalo pred Martinom. »Tak tu si?« rieklo láskavo, akoby ho bolo čakalo.

»Tu,« riekol Martin, »matka mi ukázala cestu. Už som všetko dokončil, aj veľký dom, ktorý som mal postaviť. Musíš v ňom bývať.«
Dievčina sa jednostaj usmievala. Mala div nie materský výzor, bola rozvážna a trochu smutná, akoby bola dospelá.

»Čo mám teraz robiť?« pýtal sa Martin a položil ruky dievčaťu na plecia. Naklonilo sa dopredu a hľadelo mu do očí tak zblízka, že sa trochu zľakol, a už nevidel nič, iba veľké pokojné oči dievčaťa a nad ním v zlatej hmlovine veľa hviezd. Srdce mu bilo prudko a spôsobovalo mu bolesť.

Krásne dievča položilo svoje pery na Martinove pery, a kým sa jeho bytosť rozplývala a opúšťala ho všetka vôľa, hore v modrej tme sa tíško rozozvučali hviezdy; a zatiaľ čo Martin cítil, že teraz okusuje lásku a smrť a to najsladšie, čo človek môže prežiť, počul svet okolo seba znieť a pohybovať sa v jemnom krúživom tanci a s perami na ústach dievčaťa pocítil, že jeho a ju a všetko unáša krúživý tanec, privrel oči a v tichom ošiali letel po rozozvučanej, vekmi predurčenej ceste, na ktorej už viac naňho nečakalo nijaké poznanie a nijaký čin a nič dočasné.