Obavy z devastačného vplyvu súčasného dominantného modelu rozvoja na ekosystém planéty podnietili v posledných rokoch hľadanie vzťahov medzi činnosťou človeka a stavom životného prostredia. Rovnako tak sa rozmnožili informácie o materiálnych následkoch sociálnych nerovností. Na chudobu, resp. rozdiely v kvalite života, sa nenazerá len ako na etický problém. Podľa Boba Hughesa je aj problémom environmentálnym. V komentári „Ekologická cena ľudskej nerovnosti“ v časopise Social Europe zhŕňa niektoré argumenty, prečo nerovné spoločnosti vytvárajú väčšiu ekologickú stopu. 

Kameňom úrazu je vzorec spotreby. Pred viac ako sto rokmi popísal americký ekonóm Thorstein Veblen v knihe „Theory of the Leisure Class“ koncept „súťaživej spotreby“. Vo svete nerovností je život predovšetkým bojom o spoločenský rešpekt a snahou vyhnúť sa „neželaným prirovnaniam“. Inak povedané, najbohatší ľudia na vrchole pyramídy spotreby transformujú spotrebné vzorce celej spoločnosti, až k jej základni.     Spotreba konštruuje sociálny status, a tak ak sa „úspešný podnikateľ“ vozí v obrovskom SUV, mladý ambiciózny yupee, ktorý práve vyšiel zo školy a začal predávať hypotéky, chce mať (hoc aj na dlh) jedno tiež.  Hoc aj nejaké „ojazdené“. Napriek tomu, že kvalita jeho života by sa nemusela znížiť pravidelným využívaním verejnej dopravy. Z environmentálneho hľadiska to často znamená zhoršenie vplyvu na životné prostredie. Príslušník ekonomickej elity sa môže stať „uvedomelým“, začne jesť „bio“ a kúpi si (drahší) model SUV na elektrický pohon. Tí na nižších stupňoch pyramídy si však už takýto elitársky environmentalizmus nebudú môcť ekonomicky dovoliť. Keď si budú mať vybrať medzi vozením sa autobusom a autom spaľujúcim starý dobrý smradľavý benzín, v dnešnej kompetitívnej kultúre uprednostní väčšina symbol sociálneho statusu pred prežitím ľudstva. Príklad je to zjednodušený, ale ilustratívny. 

Druhým dôvodom je takzvaná „pozičná spotreba“. Na rozdiel od prvého konceptu, nesúvisí s psychológiou človeka, či kultúrnymi vzorcami, ale s ekonomickou nutnosťou. Hoci platí, že predmet „súťaživej spotreby“ sa môže stať premetom „pozičnej“. 

S konceptom prišiel v 70. rokoch britský ekonóm Fred Hirsch (kniha Social Limits to Growth, 1977). Pozičné tovary a služby sú také, ktoré prestali byť luxusnými a stali sa nevyhnutnými kvôli tomu, že ich majú ostatní. Hirsch použil metaforu futbalového zápasu: jeden z divákov sa postaví, aby videl lepšie. Čím viac divákov ho bude nasledovať, tým viac sa ostatní budú musieť postaviť nie kvôli tomu, aby videli lepšie, než predtým, ale aby nevideli horšie. Nakoniec stoja všetci diváci (teda vydávajú viac energie) bez toho, aby videli lepšie. Osobné autá, oblečenie podľa módnych trendov, mobilný telefón... je pár príkladov, ktoré možno za istých okolností zaradiť k „pozičnej spotrebe“. 

Premena luxusu na nevyhnutnosť môže mať podobu vytláčania verejných statkov súkromnými – čím viac ľudí využíva osobné autá, tým menší je spoločenský tlak na skvalitňovanie (alebo aspoň udržiavanie) verejnej dopravy. Čím jej kvalita a pokrytie viac klesá, tým viac rastie tlak na jej zvyšných užívateľov, aby si kúpili osobné autá. Čo to znamená napríklad pre emisie skleníkových plynov z dopravy, je zrejmé. 

V druhom prípade sa tak dostávame priamo do oblasti verejnej politiky. Politické rozhodnutia majú rozhodujúci vplyv na to, či sa z niektorých luxusných tovarov a služieb stanú pozičné. O verejnej doprave sme už hovorili – jej kvalita a dostupnosť zníži potrebu osobnej. Podobná zákonitosť platí pre verejné verzus súkromné školstvo, zdravotnú starostlivosť, športové zariadenia, atď. 

Morálny tlak nestačí. Kampane ako FUH2.com môžu posunúť verejnú mienku, minimálne v obmedzenej sociálnej niche, environmentálnu degradáciu však nezastavia. Podľa Hughesa je riešením zvyšovanie spoločenskej rovnosti. Na jednej strane obmedzí „veblenovskú“ (súťaživú) spotrebu. Omnoho dôležitejšie je však premieňanie pozičných tovarov a služieb na verejné všade tam, kde to je len možné. 

Od 70. rokov dominuje svetu politických ideológií prúd, ktorý J. Nida-Rumelin charakterizoval troma postulátmi (Julian Nida-Rumelin: Freiheit, Staat und Steuern. Neue Gesellschaft / Frakfurter Hefte, 9/2010). Po prvé, sloboda znamená slobodu jednotlivca. Spoločnosť neexistuje, ako tvrdila Margaret Thatcher, iba atomizovaní jednotlivci sledujúci vlastné záujmy. Po druhé, ideálnou (pretože je optimálna) formou interakcie je trh. Riadi ho konkurencia medzi individuálnymi aktérmi. A nakoniec, hoci sa pôsobeniu štátu nemožno úplne vyhnúť, pretože napráva zlyhania trhu, treba ho minimalizovať. Jednotlivci poznajú svoje záujmy najlepšie, alebo určite lepšie, než štát. Nový politický projekt, postavený na iných základoch, sa ukazuje byť aj environmentálne nevyhnutným. 

  Text vychádza predovšetkým z komentára Bob Hughes: The ecological Cost of human Inequality: Why only a better Society can save the Planet (Social Europe Journal, 19.4. 2010) Ďalšie zdroje: 

Michael Dauderstaedt: Europe´s hidden inequality. (Social Europe Journal, 5.10. 2010) 

Julian Nida-Rumelin: Freiheit, Staat und Steuern. (Neue Gesellschaft / Frakfurter Hefte, 9/2010) 

Richard Wilkinson, Kate Pickett: The Spirit Level: why more equal societies almost always do better (Penguin 2009)